Otecko Emanuel (23): Hovädzie nápady

A bohvieprečo sa všetci dospelí proti mne sprisahali a stále ma umývali. Väčšinou v studenej vode. Čo sa mi, ako si spomínam, značne nepáčilo. A keďže som bol dieťa činu a navyše nápadité, vymyslel som geniálny plán, ako byť podľa svojho úsudku čistý bez toho, aby som sa musel umývať.

Pamätám sa, že som sa vyzliekol donaha, poriadne sa posypal soľou, aby som bol chutnejší, a ľahol si k teliatkam na seno. Predpokladal som, že ma olížu dočista…

Myslíte si, že je slasť váľať sa nahý na sene, alebo že teliatka majú zamatové jazýčky, alebo že soľ v spotených vlasoch nesvrbí? Potom sa mýlite rovnako, ako som sa vtedy pri plánovaní mýlil aj ja.

Navyše ma pri tom dospelí pristihli, schytal som všeobecný posmech, odvliekli ma do kuchyne a poriadne ma vyrajbali v koryte, samozrejme, v studenej vode.

Babička vyhlásila, že to odo mňa bol skutočne hovädzí nápad. Tento termín sa u nás zaužíval, takže niektoré moje najbrilantnejšie myšlienky boli rovno označované za hovädzie nápady a okamžite odmietané.

Neskôr, keď som už mal pubertu za sebou, babička pripustila, že aj môj otec v detstve mával hovädzie nápady, aj keď ich tak vtedy nenazývali.

Za najžiarivejší príklad hovädzieho nápadu považujem to, čo otec vymyslel a vykonal v noci pred tým, ako mal nastúpiť po prázdninách zase do školy, tuším do druhej triedy. (Aj tak chodil do jednotriedky.)

Privstal si. Vzal cement, piesok, vodu a plechovú vaňu. Zarobil betón. Obul si topánky a šup do betónu, až po členky. Ťažko povedať, ako si to presne predstavoval, ale keď je niekto zabetónovaný, nemôže ísť do školy, to je jasné.

Zasychal však asi len dve hodiny, keď ho odhalili, vyslobodili, vytĺkli, umyli a v drevákoch poslali do školy.

Babička i dedko svorne tvrdili, že keď prichádza hovädzí nápad, vidia, ako mi okolo hlavy krúžia také iskričky…

Teraz som sám otcom. Stalo sa to nedávno. Z dôvodu synovej bezpečnosti neustále prestavujem byt. Odstraňujem niektoré kusy nábytku, zariadenia, v podstate presúvam všetko čoraz vyššie k stropu…

Pripadám si trochu ako poštoví zriadenci na Titanicu. Keď do lode začala prenikať voda, nosili vrecia s poštou vyššie a vyššie, až sa nakoniec všetci utopili aj s tou poštou… To je však od veci.

Medzi stenou a asi poltonovou pohovkou vznikla asi sedemcentimetrová medzera. Syn medzeru našiel a vhadzoval do nej z pohovky úplne všetko, čoho sa dokázal zmocniť. Až mi došla trpezlivosť a pohovku som prirazil k stene. Syn zas vyliezol na pohovku.

V ruke zvieral natretý chlieb a evidentne ho chcel hodiť do škáry, keď zrazu zistil, že škára tam už nie je… a vtedy sa to stalo. Zatváril sa premýšľavo a ja by som prisahal, že mu okolo hlavičky tancovali také malé zelené, červené a žlté iskričky…

Tak sa trochu bojím, čo príde, aj keď na druhej strane som pyšný, chlapec je po mne.

P.S. Na druhý deň večer: Chleba bol v mojej taške. Našiel som ho až v práci.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato