> Blogy > Otecko Emanuel >Otecko Emanuel (25): Naspäť do detstva
Otecko Emanuel (25): Naspäť do detstva
Ľudský mozog je neuveriteľné zariadenie. Obsahuje okrem iného nekonečný archív spomienok na všetko, čo sme v živote prežili. Tie spomienky sú však väčšinou zatlačené do úzadia, nevybaviteľné. Aby nám znova „naskočili“, musí sa niečo stať, čo nám dá kľúč od nášho mozgového archívu. Musíme zažiť čosi veľmi podobné, aby sa nám vybavila spomienka štyridsať rokov stratená v labyrinte mozgových synáps…
V poslednom čase sa mi takých situácií vynára neuveriteľne veľa. Zažívam so svojím synom okamihy, ktoré som už kedysi prežíval, ale sám ako dieťa.
Vybavujú sa mi spomienky na deje, o ktorých som nevedel, že sa stali. Ale teraz sa znovu objavujú pred mojimi očami a prekvapivo sa mi vracajú i dotykové a čuchové vnemy. Aby som to demonštroval:
V rámci akcie „Poznaj alergie svojho syna“ sme so ženou vzali potomka na nedeľný výlet do botanickej záhrady. Celkovo bez príhod. Okrem jedinej.
Rozložili sme sa na lúke, kde to isté urobili desiatky ďalších skupiniek s deťmi i bez nich. Náš syn síce ustavične kdesi pobehoval, ale starostlivo sa vyhýbal všetkým neznámym. (Syn teraz – 14 mesiacov – prežíva obdobie, keď je veľmi ostražitý pred ľuďmi, s ktorými sa bežne nestýka.) Až sa evidentne splietol.
Zavesil sa zozadu na nohavicu neznámeho staršieho pána. Džínsy ako džínsy. A kto by sa v štrnástich mesiacoch pri výške 85 cm díval vyššie? Asi si myslel, že som to ja.
Strih. Rok 1969. Mám dva roky. Drážďany. Včasná jar, sychravo, nevľúdno. Bolia ma nožičky. Nejako som odbehol, ani som nevedel, že som stratený.
Ovíjam sa okolo nohavice svojho otca so slovami: „Tati, ja som už strašne unavený.“ A okamžite zaspávam. Budím sa až v autobuse a matka mi rozpráva, čo sa vlastne stalo.
Tá nohavica nebola otcova. Na priechode pre chodcov som sa zavesil na tesilové nohavice cudzieho východného Nemca, ktorý tam so svojou priateľkou práve prechádzal. Tomu „tatí“ rozumeli obaja.
Nemec bezmocne zdvihol ruky. Asi to mal nacvičené ešte z kapitulácie wehrmachtu. Jeho priateľka sa do neho pustila v tom zmysle, o koľkých svojich deťoch jej ešte nepovedal…
Autá sa rozbehli, ale vzdávajúci sa Nemec so spiacim českým dieťaťom ovinutým okolo nohy stál v polovici priechodu. Tak ma našla moja mama. Odtrhla ma od Nemca, ktorého už priateľka opustila azda len pre ten okamih. Mama sa ospravedlnila a odniesla si ma.
Bol som síce pri tom, ale stojaci-spiaci. Neviem, či to prebehlo presne tak. Viem to len od svojej matky, ktorej nemčina – na rozdiel od jej fantázie – nebola excelentná.
Rozhodne sa mi táto spomienka práve teraz vybavila. Ten dotyk tesilu na tvári… A šiel som sa ospravedlniť onomu pánovi, ktorý mal päť vnúčat, ako som sa z rozhovoru dozvedel, takže bol na podobné ataky zvyknutý.
Vyzerá to, že so svojím synom začnem prežívať znovu svoje detstvo.
A propos, s tým vzdávaním… To som mal asi päť rokov. Poštárka priniesla dedkovi dôchodok. S dedkom sa poznala a chodila k nám do kuchyne na kávičku. Vôbec netušila, že sa práve hrám na Štyroch tankistov a psa a som s pištoľou schovaný za kreslom.
Obkľúčil som ju nenápadne a zvolal hlbokým dospelým hlasom: „Haende hoch!“ No áno, neudržala moč… A hoci sa jej dedko dlho ospravedlňoval, aj tak na kávičku do kuchyne prestala chodiť.
A to ešte zďaleka nebola tá najväčšia hlúposť, ktorú som v detstve vykonal. Ale kam až ma to spomienky odviedli od môjho syna! Skrátka, kedykoľvek mi niekto povie, že syn je celý ja, ľahko mnou mykne. Ak existuje dedičnosť, tak sa mám na čo tešiť!
Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato