Otecko Emanuel (26): Malý Budha

Kultúrne vyspelejší človek vždy ľahšie zvládne primitívny jazyk než divoch-barbar jazyk kultúrny. Ako dôkaz si trúfam uviesť, že rodič najprv začne rozumieť a čiastočne hovoriť „po špuntovsky“ a až potom jeho dieťa pristúpi na vyjadrovanie v jazyku svojich rodičov.

Dieťa komunikuje už ako nemluvňa, ale v určitej vývojovej fáze začne bľabotať. Rodič relatívne rýchlo pochopí, čo tým ktorým zvukom jeho potomok vyjadruje.

U nás doma detskému bľabotaniu hovoríme „špuntovčina“ a všetci jej rozumieme pomerne dobre. Ale trochu inak ju prekladám ja a trochu inak manželka. Manželka totiž detské výrazy prekladá doslova, ja ich interpretujem.

Dajme tomu, že syn na niečo ukáže a vyhlási: „Mam-b.“ Manželka to prekladá: „Chcem + (ukazovaný predmet).“ Ja si to vykladám nasledovne: „K šťastiu mi chýba už len + (ukazovaný predmet).“

Ďalší základný výraz nášho syna je: „Goin-goin.“ Manželka ho prekladá: „Nechcem.“ Je to synova odpoveď na otázku: „Chceš papať (piť, prebaliť, spinkať…)? Ja ju však interpretujem takto: „Ďakujem, (aj bez ponúkaného) som dokonale šťastný.“

Raz sa syn chvíľu váľal, chvíľu pobehoval po lúke v botanickej záhrade a sem tam spontánne zakričal: „Goin-goin.“ Vtedy mi prišlo na um, kedy som si ja, aspoň sám pre seba, naposledy povedal: „Ďakujem, nič nechcem, som dokonale šťastný.“

A myšlienky sa uberali ďalej. Kto sa má vlastne od koho učiť? Syn odo mňa alebo ja od syna?

Mám mu začať vysvetľovať, čo všetko má priemerné ľudské indivíduum od života chcieť? Alebo ho mám nechať v blaženej nevedomosti, že šťastie je, keď ste prebalení, vyspinkaní, napapaní, nadojčení, keď sú rodičia s vami a svieti slniečko?

A je to vôbec blažená nevedomosť? Čo ak on už dosiahol najvyšší stupeň dokonalosti, osvietenie? Po ničom netúžiť, na nič sa neviazať…? Možno je už Budha…

Neviem. Ale skúste sa možno aj vy chvíľu len tak váľať v tráve, nemusí to byť práve v botanickej záhrade a zakričať si: „Goin-goin!“ Je to celkom fajn pocit. Čo si bude o vás okolie myslieť, je koniec koncov jedno. Verte mi, skúsil som to.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato