Otecko Emanuel (28): Ako je to s malou?

To, že si v tomto článočku chcem posvietiť na chúlostivú až intímnu tému, vyplýva z toho, že doma nemám malú dcéru, ale malého syna. Áno. Chcem písať otvorene o problémoch, ktoré vznikajú, keď si osoba opatrujúca dieťa v kočíku potrebuje odskočiť.

Ihrísk máme na sídlisku, ako som písal už minule, ani ich nezrátame. Ale verejné WC ani jedno. Netuším, ako sa tento problém rieši na západ od nás.

Kým má dieťa plienky, tak sa dá na lavičke kdekoľvek prebaliť. A keď ich nemá, jednoducho sa ide za ihrisko na trávu alebo tam, kde si rodič myslí, že akt nebude budiť verejné pohoršenie a na zemi nebudú káble…

Je to tak správne? Alebo je tých ihrísk v okolí veľa práve preto, aby mal rodič vždy čas s potomkom do 5 minút doraziť domov?

Ale čo potom, keď ľudskú potrebu pocíti rodič, ktorého dieťa ešte nevyrástlo z kočíka? Musí sa ísť domov? A čo keď opustíme svet ihrísk?

Napríklad v pražskej zoo je to buď skvele vymyslené, alebo to pre oteckov jednoducho náhodou klaplo. Môžu s kočíkom všade zájsť až k pisoárom a potom k umývadlu.

Netuším, ako tento problém riešia mamičky. Či si vyberú dieťa z kočíka a odnesú ho do kabínky, zájdu do kabínky i s kočíkom, alebo nechajú kabínku otvorenú a kočík pred ňou…

Trochu problém je v zoo s prebaľovacím pultom. Je azda na každom WC. Dámskom. Takže chtiac-nechtiac hurá na dámsky. Práve som tam bol posledný aprílový deň, keď bolo naposledy lacnejšie vstupné a dali sa kúpiť výrazne lacnejšie permanentky.

Pred každým dámskym WC bol dvadsaťčlenný rad. „Dovolíte, ja si tam idem len prebaliť dieťa… Do frasa, to je ale patent! Dámy, netušíte niektorá, ako sa dá ten prebaľovací pult sklopiť?“ Druhýkrát som už prebaľoval dieťa na podložke na zemi niekde pri Gočárových domkoch.

Ale problém sa netýka len verejného priestoru. Susedka mi rozprávala, ako si malá dcéra doma zlomila nohu a pritom sa na ňu celý čas pozerala zo záchoda.

Keď naše dieťa začalo chodiť, manželka tiež prestala zatvárať dvere na WC. Tak som si raz urobil v jedálni v škole, kde učím, anketu medzi kolegyňami, zaslúžilými matkami, ako je to s tým zatváraním dverí…

Žiadna ich nezatvárala, keď boli deti malé! Niektoré pripustili, že by ich mohli začať zatvárať, keď sú už deti pred maturitou. Jedna kolegyňa, čo má toaletu oproti vchodovým dverám, mala pikantnú historku, ako si manžel priviedol z práce niekoľko kolegov na návštevu…

A ja som si zasa overil, že to, čo som považoval celý život za svoju vrodenú mužskú výhodu, môže sa za istých okolností nevyplácať. Zatiaľ čo žena na WC je k dieťaťu čelom a v stabilnej pozícii, ja stojím k synovi chrbtom a v polohe dosť vratkej…

Dieťa, neviem, či každé, alebo len moje, je nadané tým, že vždy urobí to, čo v danej situácii škodí najviac a ešte je zvedavé ako húf opíc. Pochopilo, že veci označované „fuj a ee“ sú obzvlášť vhodné na preskúmanie…

Takže si môžem hlavu vykrútiť, až ma za krkom bolí, čo si vymyslí tentoraz. Či skúsi s rozbehom ma zvaliť, alebo mi len vrazí hlavou zozadu do kolena tak, že ma podlomí.

Tiež sa vie bleskurýchle prešmyknúť okolo mňa a vypľuť cumlík do misy. Alebo tam strčí ručičku či hlavičku, alebo oboje, alebo zhodí dole dosku, prípadne aj s poklopom… Kto sa má pri tom sústrediť?

Niektoré kolegyne a známe nútia svojich manželov, najmä tých s problémovou prostatou, aby vykonávali aj malú potrebu v sede. Ale ja som sa hrdo rozhodol touto cestou neísť.

Spočiatku, keď som bol nútený odskočiť si, strkal som dieťa do postieľky. (Ohrádku sme zrušili už v jeho 9. mesiaci. Pochopilo, že je to klietka a nechcelo do nej.) To bolo revu, vyčítavých pohľadov a fňukania…

A potom som začal syna viesť k samostatnosti. Jednoducho za sebou dvere zavriem. Syn je sám v celom byte. Nech si zvyká. Až mu umrieme, tiež bude sám na svete.

A tú dôveru si, zdá sa, váži. Rozhodne si pri mojom strážení ešte nespôsobil ani úraz, ani bebe…

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato