Otecko Emanuel (29): Správne kvalifikovaný otec

Mám aprobáciu od druhého stupňa vyššie. Som teda kvalifikovaný, aby som dieťa staršie ako dvanásť rokov poučil napríklad o existencii vetných členov, prípadne mu objasnil príčiny husitstva.

Spomínam si, že okrem odborných predmetov som absolvoval aj rôzne didaktické a pedagogické predmety. Pamätám si z nich, že dieťa na Filipínach môže začať chodiť do školy, keď sa rukou dokáže chytiť cez hlavu za protiľahlé ucho. Celkom obstojne poznám život a dielo J. A. Komenského.

Donieslo sa ku mne, že už nemáme z detí vychovávať mladých budovateľov komunizmu a obrancov socialistickej vlasti. Čo z nich máme vychovávať, bude stanovené neskôr.

Po dvadsaťročnej praxi dokážem zastaviť tepnové krvácanie, prepichovať inzulínovú pumpu,. Poznám zápal slepého čreva, celkom obstojne vyplňujem triednu knihu. Nezriedka dosiahnem to, aby žiak robil zhruba to, čo od neho chcem. A teraz som na pieskovisku so svojím skoro sedemnásťmesačným synom.

Len čo sme prišli, cudzí, asi dvadsaťmesačný výrastok nám zobral vedierko a keď na ňom syn uplatnil vlastnícke právo, strčil do syna tak silno, že ten spadol a rozplakal sa. Netuším, kto je výrastkov zákonný zástupca.

A manželka očakáva, že situáciu pedagogicky správne vyriešim, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou…

Aj keď zalovím v pamäti, nemyslím si, že by sme ako poslucháči učiteľského odboru preberali tento konkrétny prípad. To sa asi vyučuje na strednej pedagogickej v triede budúcich družinárok. Jediné, čo mi v konkrétnom prípade napadlo, je historka mojej spolužiačky sudkyne.

Keď vysvetľovala svojej vtedy asi štvorročnej dcére, čím sa mamička živí, tak na svojom príslušnom súde počas poludňajšej pauzy s niekoľkými kolegami zinscenovala pre dcéru trestný proces, ktorý práve pojednával skutkovú podstatu lúpeže vedierka a lopatky.

Zbehlo sa tam vraj celé osadenstvo budovy. Nakoniec z toho vznikla ťažká kauza. Proces bol niekoľkokrát odročený, žalobca i obžalovaný sa proti rozsudku odvolali na vyššiu inštanciu. Netuším, či daný prípad dospel k záveru. Dcéra však dokonale pochopila, ako funguje súdnictvo. Tá dcéra má dnes vyše dvadsať.

Toto mi však teraz nepomôže. Chápem len, že tento konflikt je asi dosť bežný. Priviniem si svojho synčeka do náručia, podrepnem na úroveň neplnoletého delikventa a s milým úsmevom sa s ním pustím do reči: „Kde máš mamičku alebo otecka?“

Sledujem súčasne niekoľko cieľov. V prvom rade dokazujem svojej manželke, že niečo robím. Zároveň upokojujem syna a odvraciam pozornosť cudzieho „desperáda“. Akcia nie je na začiatku domyslená. Bude pokračovať podľa okolností.

Dieťa ukazuje kamsi dozadu na pani zaujatú rozhovorom, asi o pätnásť rokov mladšiu. Pritom odhodí vedierko. S radostným výkrikom: „Ty si ale šikovný chlapček!“ mu dám priateľský štuchanec, až si sadne na zadok.

Môj syn sa zasmeje. Zmocním sa vedierka a už sa s chlapčekom lúčim a odnášam syna k preliezačke…

„Kvôli tomuto si študoval päť rokov?“ pýta sa ma manželka s istým dešpektom. „Iste, toto je modelová situácia, ktorú som bravúrne zvládol v štýle Antona Semjonoviča Makarenka!“ (Predpokladám a dúfam, že žena nevie, kto to bol.)

Moja žena sa tvári pochybovačne, no už sa k tomu nevracia. Syn šťastne pobehuje po povrazových rebríkoch, bežíme k nemu, aby sme ho istili. Moje vzdelanie je pri výchove predsa len dôležité. Môžem si aspoň so Sokratom pomyslieť: „Viem, že nič neviem.“ A súčasne viem, že on to nikdy takto nepovedal.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala