Otecko Emanuel (29): Výchovné chyby

A tu mi napadlo, že ja sám som ešte oveľa horší netvor ako tie firmy, ktoré s vidinou nekalého zisku potierajú oholené potkany voňavkami. Ja testujem svoje výchovné metódy na svojom vlastním dieťati! Pričom sú tieto moje metódy nevyskúšané a neschválené!

Nebolo by správnejšie zveriť potomka do rúk odborníkov v patričnom výchovnom ústave? Alebo sa mám naďalej spoliehať na matku prírodu a svoju rodičovskú intuíciu?

Každý z nás robí chyby. Niektoré sú úsmevné. Napríklad keď sa môjho deda zmocnilo podozrenie, že som ako batoľa ochorel na detskú obrnu.

Usúdil, že moja pohyblivosť z ničoho nič dramaticky poklesla, a preto ma bez váhania v náručí odniesol k pediatrovi. Ten diagnostikoval môj stav tak, že mi dedo pri prebaľovaní strčil obe nohy do jednej nohavice, a preto nemôžem chodiť.

Iné chyby sú závažnejšie. Moja matka so mnou v útlom veku hrala vankúšovú bitku s takou intenzitou, že som aj s vankúšom v náručí skončil na rebrách radiátora. Bolo to tuším päť stehov na zátylku.

To si už spomínam matne, mal som okolo troch rokov, ako bolestné som dostal úžasnú pištoľku… Aby som však len neohováral svojich predkov – aj ja robím chyby.

Dieťa chce stále nové a nové podnety, s ktorými by sa mohlo hrať. Zaujali ho najmä niektoré putovné svadobné dary, ktoré skladujem od našej svadby. Teraz sa hodia. Jedným z nich bola akási súprava špachtličiek, azda príbor na konzumáciu pizze…

Myslel som si, že sú neškodné. Až kým mi syn v nestrážených dvoch minútach neurobil zo stoličky vyrezávanú stoličku. Jedna z tých špachtličiek bola ostrá ako britva.

Našťastie môj syn už pochopil, že sa musí spoliehať hlavne sám na seba, a tak mu ani nenapadlo porezať sa. Z rovnakých dôvodov, kedykoľvek ho nesiem na ramenách a vidí zárubňu, spustí meter od nej rev, aby som sa pri podchádzaní trochu skrčil, pretože inak ho to bolí. Aj keď s ním schádzam dolu schodmi, pevne sa drží, pretože vie, že vypadnúť nie je príjemné…

To však hovorím o vyložených prešľapoch, ktoré sú každému hneď jasné a ja si ich spätne aj priznávam. Najhoršie situácie sú tie, keď vlastne neviem. Napríklad táto – je ekologickejšie používať jednorazové alebo látkové plienky?

Na prvý pohľad to vyzerá veľmi ekologicky, používať a prať stále rovnaký materiál. Ja však s láskavým prepáčením nechodím a nebudem chodiť prať plienky k rieke a drhnúť ich piestom. Zapnem teda práčku. Spotrebujem vodu, elektrinu, prášok, aviváž.

Je to menšia záťaž pre životné prostredie ako jednorazová plienka v smetiaku? Nejako si tie fakty neviem previesť na spoločného menovateľa. A koniec koncov mi zavinovanie do látkovej plienky nejde. Skúšal som to podľa príručky na medveďovi, no zdá sa mi, že zahraničná príručka opisovala iný tvar plienky, ako je tá naša.

Sestrička u pediatra mi to odmietla predviesť, pretože to už predsa nikto nerobí a v čakárni čaká plno ľudí.

Možno som antitalent na látkové plienky. Som síce modelár a dokážem sa pohrať s leteckými súčiastkami s veľkosťou zlomku milimetra, ale napríklad mikroténové vrecká v supermarkete sú mojou nočnou morou.

Ostatní ich vezmú a roztvoria. A ja s nimi často bojujem aj s použitím zubov a ony nie a nie otvoriť sa… to som však zase niekde inde.

Skrátka čím ďalej som so synom, tým viac si uvedomujem, koľko toho neviem o jeho výchove. Koľko toho robím nesprávne a čo všetko vlastne neviem, ako sa má robiť správne. Viem však, že keby som začal študovať odborné texty a pýtať sa odborníkov, bolo by to na úkor času, ktorý so synom trávim.

Takže, synček, prepáč, prosím, že mnohé veci s tebou a okolo teba robím nesprávne. Všetko však robím s najlepším úmyslom a s láskou.

Váš Emanuel Pavlík, hrdý tato