Otecko Emanuel (30): Talenty každého druhu

Učíme sa tam obaja. On vidí, čo robia ostatné deti, a snaží sa ich napodobňovať. Ja sledujem, čo robia s deťmi ich rodičia, a občas si vezmem príklad…

Keďže sa dívam na svet dospeláckymi očami, porovnávam svojho syna s ostatnými približne rovnako starými drobcami. Čo dokáže on, čo dokážu oni. V tom sa od syna líšim. On skúsi všetko, čo vidí, vek-nevek. Samozrejme, že viem, že každé dieťa sa rozvíja veľmi individuálne. Som však iba človek. Ako je možné, že toto dievčatko niečo vie lepšie ako môj syn? Je také tupé moje dieťa alebo ja, že som ho toto (úplne jedno čo) ešte nenaučil?

Vyššie opísanú situáciu však zažívam málokedy. Neviem, či je našou (mojou a manželkinou) zásluhou, či už genetickou, alebo výchovnou, že syn patrí skôr medzi obdivované deti. Nie úplne oprávnene, aby som bol objektívny. Chlapec je štíhly alebo chudý. Záleží na uhle pohľadu. Je teda neuveriteľne obratný. A keďže je obratný, využíva to a je neustále v pohybe. Potravu nepremieňa na tuk, ale na energiu a nepriberá, a tak zostáva obratným. Tam sa to zacyklilo.

Ukázal som raz synovi kotrmelec, teda kotúľ. A on si ich strihol desať za sebou. Po jednom predvedení pochopil schody, rebrík, povrazový rebrík a šplhanie o tyči s prírazom. Nato som sa naľakal a prestal som mu predvádzať, čo sa dá s telom robiť. Mám síce humanitné vzdelanie, ale dokážem si čiastočne spočítať, čiastočne odhadnúť, že syn má pri svojej hmotnosti asi trojnásobne menšie zaťaženie na plochu chodidla ako ja. Takže keď spolu skáčeme, je to, ako keď sa hrajú mamut s veveričkou. A mamut je z toho poriadne unavený…

Nie som však jediný synov vzor. Videl asi osemročného chlapca vybehnúť na kĺzačku opačným smerom. Tak nelenil a skúsil to tiež. Kĺzačky spojené s najrôznejšími preliezačkami sú vo všeobecnosti synovou obľúbenou atrakciou. S pružnosťou mačiaka je schopný absolvovať túto opičiu dráhu päťdesiatkrát za sebou. Zatiaľ čo ostatní rodičia musia svojim potomkom hore pomáhať, ja ho len okrikujem, aby sa nepredbiehal.

A kvôli jednej situácii práve píšem tento článok. Istá mamička, keď videla obratnosť môjho syna, doslova sa rozplakala nad svojou o mesiac staršou dcérou, ktorá len sedela a pozerala a nič. A tak jej začala dávať môjho syna za vzor a nútiť ju, aby tiež preliezala. A bác! A plač!

Niektorí rodičia majú tendenciu sa svojimi deťmi chváliť, zdôrazňujú ich prednosti. Iní rodičia sa za svoje deti hanbia a vidia hlavne ich nedostatky a „nedostatky“. Ja sa snažím byť objektívny. A som natoľko objektívny, že si priznávam, že to nejde.
Tak som šiel tú cudziu mamičku utešovať, že môj syn zas nie je taký skvelý a jej dcéra nie je zlá. Syn váži desať a pol kila, jej dcéra pri rovnakej výške štrnásť. Stokilový človek jednoducho nemôže robiť to, čo sedemdesiatpäťkilový, hmotnostný pomer je približne rovnaký ako u našich detí.

To dievčatko malo mnohonásobne lepšiu slovnú zásobu ako môj syn. Nemalo plienky, vraj úplne samo je. A hlavne – vraj spí v noci bez prestávky! Môj syn síce zvláda akrobatické figúry, ale zobudí sa desaťkrát za noc. Musí byť skutočne hladný a jedlo musí byť výnimočne chutné, aby milostivo zobral lyžičku do ruky a bol ochotný najesť sa sám. Keď sme mu prvýkrát ukázali nočník a pantomimicky mu vysvetľovali, na čo slúži, mal trojminútový záchvat smiechu, až sa mu kotúľali slzy z očí.

Jednoducho každé dieťa je vo svojom veku vývojovo niekde inde. Až budú mať tridsať, vyrovná sa to. A ak nie, ľudstvo potrebuje talenty každého druhu.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala