Otecko Emanuel (31): Dedina, dedina…

Život nie je jednoduchý, a tak si to jednu júlovú sobotu razíme kilometer za kilometrom po diaľnici D1. Je príšerná horúčava. Našťastie syn po polhodine zaspal. Cestu sme zvládli celkom dobre.

Vyspinkaný doružova vtrhol do chaty. Starajú sa mi o ňu síce príbuzní, ale predsa len som tam dva roky nebol a povrch podláh i predmetov nie je najčistejší. Nuž čo, špinavé dieťa je spokojné dieťa.

Čo má spoločné môj pražský byt s veľkými zvieratami v Afrike? Zvieratá prežili, pretože práve v Afrike sa človek poľudšťoval a stával sa vrcholovým predátorom – lovcom vyzbrojeným ohňom a pazúrikom.

Zvieratá v Afrike mali čas na to, aby sa tomu dlhému procesu prispôsobili, a preto tu prežili. Keď sa však človek rozšíril na ďalšie kontinenty, prišiel ako hotový lovec a miestna fauna už na prispôsobenie nedostala čas. Vyhynula.

Pražský byt sa tiež postupne prispôsoboval vývojovým fázam môjho syna. Bohužiaľ s ním nerástol, ale nebezpečné predmety sa postupne sťahovali k stropu alebo do pivnice, rohy sme pozakrývali, zásuvky zalepili… a okrem toho sme spravili tisíc a jednu podobných maličkostí.

Byt prežil len s drobnými škrabancami. A teraz sa syn vrhol ako tornádo do neprispôsobeného interiéru. Chalupa zastenala, predmety začali padať, keramika a sklo sa trieštili…

Čo urobiť skôr? Umývať, utierať, schovávať ostré, padajúce predmety, fúkať synovi boliestky a odreniny? Rozdelili sme si so ženou prácu na základe žrebovania.

Neviem, kto vlastne vyhral. Ja som vzal syna, papanie, plienky a vrátil som sa o šesť hodín. Manželka polomŕtva od práce a, našťastie, aj vyčerpaný syn.

To bolo nových skúseností! V pražskej ZOO bol syn aspoň pätnásťkrát, ale teraz prvýkrát uvidel kravu, ovcu, mačku… Čo sú psie exkrementy oproti kravincom a slepačincom! A sú tu aj bodliaky, žihľava, tŕnie, včely, elektrické ohrady, jujúj… Chalupa bola medzitým zachránená a v rámci možností aj prispôsobená.

V noci cez nás prešla tlaková níž. Od ďalšieho dňa bude už len pršať a výrazne sa ochladí. Našťastie tam chodím od nepamäti a prakticky v každej druhej chalupe mám príbuzného alebo kamaráta z detstva. Keby som bol v úplne cudzom prostredí, asi by som musel dovolenku prerušiť a vrátiť sa do Prahy.

Predsa len, neobývaná chalupa neposkytuje taký komfort ako pražský byt. Moje auto nie je nafukovacie, a tak väčšina oblečenia, hračiek, potravín a výchovných pomôcok musela zostať doma. Nemáme tu práčku a v daždi navyše bielizeň zle schne.

Začíname chodiť po návštevách. Priemerne tu majú tri deti na rodinu. Takže na každom dvorčeku je pieskovisko, na námestíčku hojdačka, kolotoč a tlupy detí v rôznom veku. Syn sa zapojil do kolektívu. A my dospelí sa rozprávame.

V tejto dedine sa deje taká africká, možno povedať, že aj praveká archetypálna výchova. Čím nechcem vôbec tvrdiť, že nesprávna. Možno naopak.

Je to chudobný kraj. Kto má prácu, je kovoroľníkom. To znamená, že na to, aby sa uživil, musí ešte popri zamestnaní za pár tisíc pracovať na svojom políčku, v záhrade, v lese. Chovať sliepky, králiky, občas aj kravu. Na uvedomelú výchovu nie je čas.

O dieťa sa aj tu starajú, samozrejme, rodičia, ale každé má aj svoju detskú pestúnku. Teda staršiu sestričku, sesternicu alebo inú príbuznú, ktorá si dieťa asi od jedného roka, keď sa skončí dojčenie, v podstate adoptuje za bábiku, za akési tamagoči.

Výsledkom toho je, že ktorákoľvek desaťročná dievčinka vie o výchove detí viac ako čerstvá pražská matka, ktorá si v tehotenstve naštudovala množstvo kníh a navštevovala niekoľko kurzov… Vlastne každé dievča tam toho vie viac.

A dospelí môžu pracovať. Pestúnka so zvereným drobcom chodí s nimi. Suší sa seno a dvojročný krpec pomáha obracať, rozhadzovať, dávať do kôpok… Kŕmia s babkou sliepky a s dedkom králiky. Nikto nevymýšľa zložitý výchovný program pre deti.

Pomáhajú dospelým a je to pre ne úžasná zábava. Ja som mal tuším päť, keď som jazdil na traktore po políčku a dedo rozhadzoval z vlečky hnoj.

Môj otec tvrdil, že najlepšia výchova nie je k práci, ale prácou. Dedo zas rozprával o dávnych časoch, keď na dedine ešte žili sedliaci, ktorí sa živili prácou na poli a s dobytkom, a nie farmári, ktorých živia dotácie.
Už národní buditelia považovali dedinu za zdravé jadro národa. A ako sa tak pozerám, mám sa od dediny čo učiť…

Z daždivej Vysočiny zdraví

Emanuel, otec malého Haštala