Otecko Emanuel (32): Bilancovanie a balansovanie

A k tomu balansovaniu. Babička v predvojnových časoch každých štrnásť dní piekla už neviem koľko pecňov chleba. Vysvetľovala mi, že je prakticky nemožné, aby súčasne chlieb vykysol a pec bola roztopená na správnu teplotu.

Vždy čakal chlieb na pec alebo pec na chlieb. Po desaťročiach skúseností dosiahla, že ten čas bol v oboch prípadoch dosť krátky.

Pripadá mi to ako veľmi dobrá paralela výchovy. Pec a chlieb sú len dve súčasné činnosti. Koľko činností by som vlastne mal okolo dieťaťa robiť ja, aby sa to dalo nazvať výchovou? A najlepšie súbežne…

Aby mohol v troch rokoch, teda o ďalších osemnásť mesiacov, ísť do škôlky, musí dodržiavať osobnú hygienu, sám sa najesť, obliecť, vyzliecť, elementárne sa dohovoriť v materinskom jazyku a, pochopiteľne, pohybovať sa tak, aby si neublížil, primerane sa správať k svojmu okoliu, deťom i dospelým.

To všetko by sme ho mali učiť naraz. Samozrejme, aj ho živiť, šatiť, umývať, ošetrovať a nezblázniť sa z toho všetkého. Čo sme syna naučili a v čom máme resty? Čo viedlo k našim úspechom a neúspechom? Čo sme zvládli v polčase?

Začnem asi pozitívami. Syn je na tom dobre pohybovo. Je celkom socializovaný. K tomu, kto mu neubližuje, sa správa priateľsky. Ak k nemu niekto nepristupuje pekne, ozve sa a bráni… Ďalej pozná stovky slov. Pasívne. Chápe, čo sa do neho požaduje. Dokáže prikývnuť i zavrtieť hlavou, ukáže si.

Predtým sa rodičia snažili, aby ich dieťa bolo čo najskôr samostatné. Nie div. Keď moja prababička umierala v dvadsiatich siedmich na tuberkulózu, chcela, aby sa jej syn, môj dedko, v deviatich rokoch o seba vedel všestranne postarať.

Tak sa niektoré činnosti učili drilom, bez vnútornej motivácie. Táto tendencia vo výchove sa všeobecne zotrvačnosťou udržala, aj keď už neexistuje jej opodstatnenie.

Je zaujímavé, koľko ľudí považuje za znak zdravého vývoja to, či má dieťa v ústach cumlík, alebo nie. Keby radšej vyrážali detským fajčiarom z úst cigarety… Naše dieťa cumlík hrdo používa. Spravidla si ho vezme, keď sa stretne s cudzími ľuďmi.

Zjavne mu to dáva pocit istoty a upokojuje ho to. Mnohí ľudia sa ma často pýtajú, či ešte nosí plienky. Nosí. Iba od minulého týždňa ho skúšame dávať na nočník. Až teraz je totiž schopný nahlásiť, že kakal alebo cikal. Túto činnosť zatiaľ robíme totálne bez zjavného efektu, ale nočník ho baví.

Jedna naša známa dcéru na nočník priväzovala. Okrem frustrácie z vylučovania tým vôbec nič nedosiahla.

Potom nám syn nechce papať a je chudý. Je to tradícia z mojej i manželkinej rodiny. Bohužiaľ, len v detstve… Takže ma necháva úplne chladným fakt, že je syn hmotnostne na spodnej hranici akejsi tabuľky… A nechce nám spať.

Ja som vraj ako dieťa nespal. Ak sa dožije môjho veku, hádam to tiež dotiahne na päť-šesť hodín, teda toľko, koľko spím denne ja. Všetci nám, samozrejme, radia, aby sme nášho potomka strčili do zvláštnej izby a nechali ho vyrevať.

Chcel by som, aby sa toto stalo mne? Navyše viem, že ani moja matka mi také niečo neurobila.

Keď sa synovi zachce, dosť rýchlo sa sám vyzlečie a vyzuje. Super hra, keď sa rodičia ponáhľajú alebo sme niekde, kde je zložité obliecť ho, nie?

Naopak to ešte nedokáže. Len keď máme ísť do zoo alebo na ihrisko, spolupracuje, dvíha na povel ruky, pokrčí nohy, vstáva, sadá si… Sám sa lyžicou nenaje. Len vtedy, keď nejaké jedlo vyslovene nie je preňho, je ochotný sa aj úskokom zmocniť lyžice a nabrať si niečo hoci aj pikantné.

Inak sa dáva kŕmiť. Lyžica mu slúži na vytváranie abstraktných jedlových kreácií najlepšie na sebe samom. Musí mať naozaj mimoriadny hlad a niekam sa ponáhľať, aby sa milostivo najedol sám.

Skutočne mi je ľúto, že syn ešte takmer nerozpráva. Ja mu poviem, čo od neho chcem. On prikývne, že chápe, a následne zavrtí hlavou, v zmysle, že toto teda robiť nemôže.

O čo by bolo lepšie, keby mi už dokázal vyargumentovať, že to, čo od neho chcem, je zjavný nezmysel a že on teraz jednoducho vzhľadom na vyššie záujmy musí robiť niečo úplne iné… Spomínam si, že som ako dieťa býval majstrom vo vymýšľaní objektívnych príčin, prečo nemôžem upratovať a tak ďalej.

Aby som to zhrnul: Náš syn nedokáže množstvo vecí, ktoré ostatné deti v jeho veku už vedia. A mne to zatiaľ neprekáža. Myslím, že je na tom rozumovo primerane.

Až zistí, že je racionálne chodiť na nočník, sám jesť a rozprávať, že do mamy sa nehryzie a nekope (ja mu to vraciam, mne to nerobí), tak to jednoducho začne, respektíve prestane robiť. Na záver by som chcel poďakovať svojmu synovi za jeho existenciu.

Navzdory tomu, že ma opakovane okakal, ocikal, ovracal, pohrýzol, poškriabal a pokopal, že mi vyráža predmety z rúk a nenecháva nás spať, uvedomil som si, pochopil som a prežil veci, ktoré ma ľudsky obohatili a bez ktorých by som asi nemohol byť plnohodnotným človekom.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala