Otecko Emanuel (33): Učme sa od detí…

Predpokladám, že všetci poznáme K. S. Stanislavského, zakladajúceho člena MCHATu, tvorcu jednej z avantgardných foriem hereckej práce. No predsa len, opakovanie je matka múdrosti.

To je ten pán, čo hlásal, že herec na javisku nemá svoju rolu hrať, ale prežívať. Zlé jazyky medzi jeho kritikmi tvrdili, že vozil svojich hercov do lesa, aby sa tam naučili báť.

Nedávno som si naňho spomenul. Opäť som bol na detskom ihrisku. (Žiadny div, chodím tam v lete so synom aj viackrát denne, v zime to nebude možné.) A odrazu som začul srdcervúci výkrik. Nielenže som ho započul, ale som si aj niečo uvedomil.

Takto nejako by som si predstavoval moduláciu hlasu herca stvárňujúceho Richarda III., keď zvolá: „Kráľovstvo za koňa!” a padne rozsekaný k zemi (akože).

V skutočnosti ani nie trojročný chlapček zistil, že sa jeho matka nepozerá, hoci ju na to vyzval, ako sa úžasne zavesil na nejakú preliezačku. Skrátka strašná zrada a nevďak a vôbec.

Je to malichernosť? Myslím, že v tom okamihu ten chlapček trpel rovnako ako Richard pri Bosworthe. A dal to okamžite najavo. Až počas dospievania sa učíme city najskôr neprejavovať a nakoniec často ani nemať.

Ako je teda možné, že detské ihriská neobliehajú herci a adepti herectva, ktorí by sa od detí učili, ako zahrať emócie, a naštudovávali by si tam svoje roly? Odrazu som si začal inak uvedomovať detské girmasy, gestá, výkriky a repliky.

A videl som, že vedľa mňa na pieskovisku sedí Harpagon, ktorý si honobí svoje bábovečky. O kúsok ďalej intrigujú Jago s Tartuffom a jedenapolročný Romeo svoje náhle vzplanutie k ročnej Júlii vkladá do vášnivého pohľadu, pretože ani on, ani ona ešte nevedia rozprávať.

A neobratne sa spolu niekam rozbehnú. Teda skôr sa odbatolia, on ju skúša podopierať, aby nespadla…

Veď ja vlastne nemusím ani chodiť do divadla, ani pozerať filmy! To najúžasnejšie divadlo sa predsa odohráva pred mojimi očami na detskom ihrisku! Učme sa od detí hrať divadlo!

Tu by sa môj článoček mohol skončiť. Hneď mi však napadlo, že deti vlastne divadlo vôbec nehrajú. Aj keď sa tiež veľmi rýchlo učia, povedané športovou terminológiou, prifilmovávať, ale to sa aspoň spočiatku dá ľahko prehliadnuť, pretože je to tak málo autentické…

Tak sa teda od detí učme nehrať divadlo! Buďme autentickí! Netvrdím, že sa máme rozplakať, keď nás v práci karhá nadriadený alebo nám ujde električka či nám zatvoria pred nosom v čistiarni.

No trochu prejaveného citu navyše by asi nezaškodilo. Potomok ku mne občas príde a z ničoho nič, len tak, mi dá pusu. Ja to urobiť nemôžem, rodičov už nemám. A keď som mal, kedy som to urobil naposledy? Neviem. A je mi to ľúto.

Tak sa prihováram, nech si akokoľvek dospelý, milý čitateľ, pri stretnutí so svojimi rodičmi sa nehanbi byť dieťaťom a prejaviť cit.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala