Otecko Emanuel (35): Príšerný rodič úplne vážne

Z prírodopisného filmu som si zapamätal, že tiger napáda diviačicu s mláďaťom len zo zúfalstva, keď už má ukrutný hlad. Diviačia matka za svoje mláďa bojuje doslova do roztrhania tela a je nebezpečná dokonca aj pre tigra. Toľko príroda…

Z akejsi historickej relácie o potopení pasažierskej lode sa mi zasa vybavuje príbeh neidentifikovateľného dieťaťa, ktoré záchrancovia vylovili navlečené vo dvoch plávacích vestách. Rodičia sa nepochybne obetovali. Čo príroda, ale akých obetí je pre svojich potomkov schopný pán tvorstva!

A potom sa občas v spravodajstve vyskytnú informácie o hladomore kdesi vo svete. Zábery ukazujú umierajúce hladné deti v náručí matiek, počujeme príbehy o mŕtvych deťoch z úst ich rodičov… Niečo tu nesedí… Nemali by tí rodičia vedení inštinktom zomrieť od hladu skôr ako ich deti?

Nemali. Príroda nepozná zľutovanie a je racionálna. Lev nikdy nedáva milosť mláďaťu antilopy, nech už je z nášho hľadiska akokoľvek roztomilé. Ak dospelý zomrie, rovnako zomrie aj jeho dieťa. Keď dospelý prežije, má šancu za priaznivejších podmienok splodiť ďalšie deti a prispieť k zachovaniu druhu.

V minulosti a v tej chudobnejšej väčšine sveta má preto dospelý aj dnes ešte stále oveľa väčšiu cenu ako dieťa. Aj preto tam rodičov ich deti oveľa viac rešpektujú. Dožiť sa dospelosti bolo a niekde ešte aj je oveľa náročnejšie ako tu a teraz…

V poslednom čase som zaregistroval sériu článkov na tému „príšerní rodičia“. Obhajuje sa v nich približne to, že rodič sa nemá naplno obetovať pre dieťa. V konečnom dôsledku tým neprospeje ani jemu.

Celkom to korešponduje s mojím chápaním rodičovstva. To najcennejšie, čo môžem svojmu synovi dať, je čas. Nemyslím tým však čistý čas strávený s ním napríklad na pieskovisku. Myslím tým obdobie, počas ktorého ho budem sprevádzať na tomto svete.

Ak budem nasledovať svojich rodičov, zomriem vo veku šesťdesiatjeden rokov. To bude mať syn práve osemnásť. Nemal by som sa snažiť byť s ním o trochu dlhšie? Už len kvôli nemu… Takže moje zdravie a moja duševná pohoda sú vlastne rovnako dôležité ako synove.

Koniec úvodu! Týmto článkom otvorene hovorím svojmu synovi, že vonku je síce krásne, ale nech si reve, koľko chce, zostávame doma. Bolia ma kĺby a začína ma škriabať v hrdle.

Otecko, milý synček, nie je žiadny mladík! A aby si tých nepríjemných správ nemal málo, tak peniaze, ktoré odo mňa chceš na 47. plyšáka, pošleme „na Afriku“.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala