Otecko Emanuel (36): Začlenenie do kolektívu

Využili sme svätováclavské voľno na návštevu chalupy na Vysočine. Tam je počet detí, samozrejme, nižší, a preto sa medzi sebou všetci poznajú a existujú medzi nimi dlhodobé väzby. Viem, o čom hovorím, aj ja som tam strávil časť detstva.

Na dohľad z nášho dvora, kde sa syn preháňal na odrážadle, sa zišla menšia tlupa detí predškolského a mladšieho školského veku. Sčasti tiež na odrážadlách, sčasti na bicykloch. Asi desať kusov detí.

Synček podišiel k bránke a pohľadom i posunkom mi naznačil, že sa hodlá integrovať. Tak som ho vypustil a predstavil, pretože patrí do kategórie nemluvniat.

Skupina sa tvárila neurčito. Vzali ho ako fakt. Bol v dvadsiatich mesiacoch s prehľadom najmladší. Nasledujúci chlapček mal asi štyri roky. Zaujal som pozíciu sediaceho a pozorujúceho rodiča.

Najskôr deti zmätene pobiehali a jačali. To sa synovi darilo veľmi dobre. Potom sa dohodli, že si spravia preteky. Jediná možná trať viedla po účelovej komunikácii okolo rybníka ku kostolu a späť. Asi 800 metrov. Mám to synovi umožniť alebo to mám znemožniť?

Tej malej cesty, kde prejde jedno auto za hodinu a kde je dokonalý prehľad, som sa nebál. Keď som na nej ako dieťa hral vybíjanú, nikdy sa nič nestalo. S rybníkom to bolo horšie. Ja som doň spadol s bicyklom asi pred štyridsiatimi rokmi, keď som mal päť.

Voda mi vtedy siahala asi do polovice hrudníka a zapadal som do bahna. Nevybagrovali ho medzitým?

Zvážil som teda všetky za a proti a zostal som mlčiacim a pozorujúcim rodičom. Zmenil som len stanovište. Keby syn spadol kdekoľvek do rybníka, bol by som pri ňom asi za dve minúty. O ďalšiu minútu ho budem mať vonku a začnem s oživovaním.

Bez vzduchu by jeho mozog mal vydržať minimálne sedem minút, skôr viac. Nikdy som to nerobil naostro, ale som hrdým nositeľom preukazu zdravotníka zotavovacích akcií. A možno tam ani nespadne. A ak spadne, nemusí sa hneď začať topiť, však? Manželka tvrdí, že synovi dovoľujem oveľa viac ako ona.

V duchu som si teda opakoval zásady masáže srdca, dýchanie z úst do úst a na mobile som si nastavil číslo 155. Syn zatiaľ nadšene uháňal po vytýčenej trase. Absolvoval ju celú a dokonca ani nebol v kategórii odrážadiel posledný.

Dve deti preteky nedokončili. Jednému sa rozpadol stroj, druhý sa doudieral a s plačom preteky vzdal. Syn síce tiež dvakrát spadol, ale otriasol sa a pokračoval. Jeho prestíž v kolektíve dosť vzrástla.

A vtom prišiel synov hviezdny okamih. Kolektív sa dohodol, že sa bude venovať prízemnej akrobacii. Nejaké asi deväťročné dievča, čo chodí na gymnastiku, bude ostatných učiť svoje kúsky.

Syn sa zobral a išiel domov. Po chvíli sa vrátil s matracom. Máme ich doma pre návštevy dosť. Ukázal k nášmu domu a zavelil. „Tam!“ (Jedno z asi piatich slov, ktoré vtedy ovládal.)

Skupina odpochodovala k nám domov a vynosila všetky matrace. Rozložili si ich po zemi a začali cvičiť.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala