Otecko Emanuel (40): Stoná celá rodina

Musel som im vysvetliť, že jediná poloha, v ktorej je syn schopný spať, je na bruchu s hlavou hore v uhle 45 stupňov. Takže ja sedím v kresle, na bruchu mám syna a každých päť minút mu v spánku otočím hlavičku a utriem noštek. Spať, samozrejme, nemôžem. Vtedy mi nenapadlo, že by mohlo byť horšie.

Prešiel rok a ja som pochopil, že môže. Tentoraz je chorý syn, ja aj manželka. Syn je na tom najlepšie.

Jediným jeho obmedzením je, že nechodí von. Už nepotrebuje moje brucho a budí sa sotva desaťkrát za noc.

Čo je uňho priemer, aj keď je zdravý.

Zato my, rodičia, škoda reči. Aby som nezdržoval menovaním, bolí ma hádam úplne všetko, manželku tiež.

Občas mám problém zdvihnúť ruku, čo je však synovi úplne jedno. Chce sa hrať.

Ono, veľa vecí je relatívnych. To, čo sa dnes javí ako zlé, sa môže ukázať ako dobré. Bohužiaľ, aj naopak.

Vzhľadom na mieru našej únavy sme s manželkou, azda dočasne, rezignovali na množstvo vecí. Respektíve ja pred synom hájim počítač, chladničku, okná a nedovoľujem mu skákať do skrine. Ináč môže všetko.

Odrazu ho nikto neodháňa od príborníkov, skriniek, perinákov. Všetko si môže porozkladať, vyskúšať. Naučil sa zaobchádzať s rádiom a prehrávačom. Ktoré dvadsaťdvamesačné batoľa sa môže hrať so skrutkovačom, s kliešťami a kladivom?

Minule zafňukal, že si chce dať odsať nos. Výborne. „Prines vysávač. Vytiahni zo zásuvky bezpečnostný kryt, daj do nej kábel. Nasaď na hadicu odsávač hlienov a sadni si. Dobre? Tak to zasa odprac a nezabudni dať kryt do zásuvky, aby si ju nemohol chytať…“ Zvládnuté.

Samozrejme, práve teraz sa musel upchať filter v práčke. Takže: „Prines náradie, podaj skrutkovač, krížový, ty trdielko (nehovorím na syna spisovne). Prines niečo, kam bude môcť odtiecť voda. Nočník, to je dobrý nápad…“ Atď.

Skrátka, ide to, keď to ísť musí. Mám dojem, že synovi naša dočasná výchovná indispozícia skôr pomáha, než aby mu ubližovala. Prestávame sa hrať, syn pomáha pri chode domácnosti. Baví ho to. A rozvíja. Takmer si myslím, že keby sa bez nás ocitol sám v džungli, tak by už prežil.

Takže je vlastne všetko, ako má byť. Skúsenosť ma naučila, že prídu ťažšie skúšky. Ja som na tom ešte dobre, ja si aspoň cez týždeň chodím oddýchnuť do práce, ale manželka je stále s dieťaťom sama doma, kým ju nevystriedam.

Teraz už sa len doplaziť ku klávesnici a pri záchvate kašľa, ktorý tlmím, ako sa len dá, aby som nezobudil syna, napísať niečo optimistické. Napríklad, že raz, hádam, bude lepšie…

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala