Otecko Emanuel (41): Príšerné dieťa

Pravdupovediac, tohtoročného prelomu sme sa obávali. Náš byt nie je taký odhlučnený, aby doň nepreniklo bujaré veselie, a minuloročný zážitok bol vskutku hororový. Zato sme mali plán, ako prežiť, pokiaľ sa dá, s čo najmenšími stratami na deťoch. Lenže plán bol nevyskúšaný. A záložný plán „B“ neexistoval.

Našťastie nám náš plán vyšiel. V podstate to bol pohodový televízny Silvester. Spať sme šli pre ôsmou. Keď nás petardy a delobuchy po polnoci zobudili, kým stihol syn dostať záchvat panickej hrôzy, odniesli sme ho k PC a pustili sme mu Krtka tak nahlas, až to prehlušilo vonkajšie prejavy. Okolo druhej hodiny ráno zase spokojne zaspal. Vďaka, pán Miler.

Beztak sa však synov biorytmus narušil. Podľa hesla: „Mrzuté dieťa je menej mrzuté vonku ako vnútri,“ som syna o šiestej ráno napratal do kočiarika a vyšiel do tichých ulíc. Okamžite znovu zaspal. Chodil som dve hodiny novoročným sídliskom a mal som dosť času na bilancovanie, predsavzatia i meditáciu.

Uvedomil som si, aký prelomový pre nás bude tento rok. Niekedy v jeho priebehu zahodíme kočiariky a syn sa z nehovoriaceho stane hovoriacim. Dúfame. Teraz sa nachádzame v období, ktoré anglická literatúra nazýva terrible two, strašný druhý rok asi medzi 18. a 28. mesiacom.

Vybavuje sa mi asociácia na námorný termín „oblasť revúcich štyridsiatok“. Syn je teraz jednoducho príšerný.

Chlapček je úplný asociál. Všetkým berie hračky a sám svoje bráni. Trvá na tom, že sa bude robiť len to, čo chce on, a len vtedy, keď to on chce. Ešte nevie vyjednávať, púšťa sa opakovane do vopred prehratých súbojov.

Väčšina prebaľovaní, obliekaní, aplikácia sirupov a kvapiek, transport do postieľky, to všetko pripomína boj na život a smrť. Zatiaľ syn vždy po tvrdom zápase podľahol, ale o niekoľko minút sa so mnou púšťa do nového súboja.

Odmieta papať zdravú a vyváženú stravu. Najradšej by len jedol chleby, rožky a čokoľvek biele mliečne okrem jogurtov. Zákerne podané mäso, zelenina a ovocie uňho vyvolávajú dáviaci reflex. Potom je ochotný jesť potraviny vyslovene nevhodné na jeho vek. Údeniny, slaninu, poriadne ocesnakované hrianky.

Nosiť chce výhradne oblečenie s obrázkom medveďa, krtka, výnimočne ovečky alebo myšky. Nemá rád pančuchy a sandáliky (dávame mu ich namiesto papúč, tie si vyzuje okamžite, v sandálikoch niekedy chvíľu vydrží.) Odmieta čokoľvek zelené a chlpaté.

Najhoršie je, že existujú aj deti, ktorých sa toto vývojové štádium nedotklo. Sú vzorné a demoralizujú tak nás, rodičov príšerných detí.

A moja jeremiáda by mohla pokračovať donekonečna. Už však končím s bilancovaním a dostávam sa k predsavzatiam. Mám vlastne len jedno – prežiť toto hrozné obdobie. A pri tom mi hádam pomôže meditácia. A keď nie, existujú aj antidepresíva.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala