Otecko Emanuel (43): Čo prežíva choré dieťa?

Všetko však bolo inak. Syn ma prekvapoval už od začiatku. Miluje zvieratká. V zoo, v chlieve, na oblohe, v lese, v knižke, v múzeu. Či už sú pravé, vypchaté alebo na fotografii, bezpečne ich spoznáva. Čo prekvapivé nie je. Ale že rozoznáva aj v knižke rozprávok, kde je medveď dosť abstraktne poňatý, modrý, má na hlave šiltovku a riadi auto, tým ma prekvapil. Jeho mozog skrátka myslí ľudsky už od počiatku a je schopný slušných intelektuálnych výkonov. To, že lepšie vidí a počuje ako ja, to je už iná smutná kapitola…

Keď mal syn práve dva roky, rozhodla sa manželka odobrať mu cumlík. Vraj mu kriví zuby a iste aj to je príčinou málovravnosti. Ja by som mu ho nezobral. Pretože si myslím, že vďaka cumlíku si nikdy nič nepatričné do úst nestrkal a necucal si prsty. No pre pokoj v rodine musí aj dvojročný syn prinášať obety.

Tak či onak, aj moja dobrá manželka už po prvej noci pristúpila na kompromis. Cumlík áno, ale len na spanie. Inak sa strčí pod vankúš a bude tam, kým sa nepôjde spať. Syn síce zjavne nesúhlasil, ale vymyslel dômyselné riešenie. Počas dňa často mizol. Odskakoval si totiž pod vankúš a pekne si tam cmúľal. Matkino zadanie plnil, cumlík bol predsa pod vankúšom, tak o čo ide…

Nato moja drahá žena premiestnila cumlík do hrnčeka na linke mimo synovho dosahu. On to pochopil ako skutočnú nespravodlivosť, šiel trucovať do rohu miestnosti a hodinu s nami odmietal komunikovať. A schválne sa vykakal do plienky, hoci inokedy sa už pýta na nočník…

No a dva dni po druhých narodeninách si siahol na rozpálenú platňu sporáka. Zjavne si vztiahol inštrukciu: „Nesiahaj, páli, alebo au, bebí!“ iba na panvicu. Keď sa panvica dvihla, už aj sa chytal tepelného zdroja. Výsledkom boli pľuzgiere na všetkých prstoch a dlani pravej ruky. Stane sa, kvôli takej hlúposti sme k doktorovi nešli.

Syn bol potom asi tri dni to najposlušnejšie nemluvňa. Vo voľných chvíľach si prezeral poranenú ručičku a evidentne premýšľal… O ďalšie dva dni sa mu po tele vyhodili vyrážky a stúpla teplota. Syn krčil čielko, prezeral si striedavo ručičku a vyrážky a premýšľal a premýšľal… O čom asi? O spravodlivosti sveta? O náhode a zákonitosti? O vlastnej smrteľnosti? O tom, že prišiel na svet mladý, krásny, zdravý a zažíva všetky mysliteľné rozkoše, ale odchádzať bude starý, chorý a v bolestiach? Neviem. No rozhodne by som synove myšlienky nepodceňoval.

Tak som sa ho priamo spýtal, či by mi nechcel povedať, na čo myslí. Pokýval hlavou, znovu sa zamyslel a potom pevne povedal: „Nie.“ Asi sa domnieva, že starý tatko nemôže jeho myšlienkam porozumieť…

Chápem to. Keď som mal asi tri roky, poštípali ma komáre. Naskákali mi pupienky. Usúdil som teda, že už začínam starnúť, fakticky umierať, a odišiel som si teda sadnúť vedľa prababičky na priedomie a tiež som o svojej obave z blízkej smrti nikomu nič nepovedal. Vlastne som si na svoj vtedajší pocit spomenul až teraz po 43 rokoch. Bolo mi vtedy mizerne. Chudák syn, poodhalil ľudské utrpenie o rok skôr ako kedysi ja.

Váš Emanuel Pavlík, otec malého Haštala

ČLÁNOK JE PREBERANÝ Z ČESKEJ MUTÁCIE BABYWEB.CZ S ONESKORENÍM, PRETO NIE VŽDY SEDIA ČASOVÉ ÚDAJE.