Popôrodne blues

 Foto: Julia Soos, www.juliasoos.sk

Avšak po príchode domov, sa ma zmocnil pocit neistoty a obáv a dobre padlo, že na celých päť dní prišla z Anglicka moja kamarátka Sharon a jej dcéra a pomohli s čím sa dalo. Aj keď plná domácnosť mi liezla na nervy a hlavne zvuky z každej strany, naozaj by bodla minúta ticha. A víkend po, keď odišli som sa začala dostávať späť do normálu.

A tak sa pondelok začal typickým vstávaním o siedmej a odprevádzaním Miška do škôlky. Iba noc predtým som bola hore trikrát, nakojila, prebalila a zasa nakojila a prebalila a potom opäť nakojila a prebalila. Ešteže mlieka je dostatok, v nemocnici podotkli že som v minulom živote musela byť dojka. Prsia sa krásne naliali, jedno dve kilá a to druhé tri a pol, taký môj osobný žart, len mlieko sa najprv nechcelo spustiť, tak som fetovala oxitocín na vatových tampónoch v nose. Samozrejme aj to až po niekoľkých teplých obkladoch a odstriekavaniach. To robím aj teraz, a mliečko sa pekne skladuje v mrazničke, kde môže byť šesť a najviac dvanásť mesiacov. Pretože ja ho mám toooľko veľa. 😀

Ale na to nočné vstávanie sa nemôžem sťažovať, lebo moje zlaté bábo sa napapá, vykaká a potom si potrpí na troške pozornosti, ale potom zaspinká na sladkých štyri až päť hodín.

Len sa v ten pondelkok vstávalo troška ťažšie, predsa len prestávky a budenia a cez deň si toho nenaspím veľa. A hrádza bolí a veľmi a aj sa sedí ťažko aj chodí a sem tam sa mi zdá, že môj mladší syn vie keď som príliš unavená, pretože vtedy chce veľmi veľa pozornosti aj on.

Prišli aj dni keď sa plakalo a keď som tak veľmi nechcela byť samou mamou.

Ale pohľad na moje malé klbko šťastia a aj to už veľké klbko je pre mňa všetkým. : -)