Pôrod

Celé sa to začalo okolo polnoci. Cítila som sa nepohodlno. Už pár posledných dní som bývala nervóznejšia, netrpezlivejšia a snáď každú hodinu som čakala tie pravé kontrakcie. Za posledné dni tých falošných bolo viac než dosť. Bála som sa, či ich budem vedieť rozpoznať od tých ozajstných, na ktoré sa skoro vždy podobali k nepoznaniu…

O 1:00 ráno sme sa vybrali s manželom do pôrodnice. Jeho mama prišla k nám postrážiť Paťka, ktorý si sladko spinkal vo svojej postieľke. Keď sme dorazili do nemocnice, kontrakcie boli zhruba každých 5-7 minút. Musela som zastať a predýchať ich. Vyviezli sme sa výťahom na štvrté poschodie a tu som si uvedomila, že kontrakcie akosi slabnú. Tak som si pomyslela, že aspoň ma lekár vyšetrí a uvidíme čo ďalej. Medzi kontrakciami začala byť dlhšia prestávka a ja som tušila, že sme sa asi zbytočne prehnali…

Lekár ma prijal, natočili mi CTG a dali ma do izby čakateliek. O 2:00 ráno kontrakcie úplne vymizli. V duchu som sama sebe nadávala, že som sa zbytočne prehnala, mohla som sa doma vyspať a nie takto v nemocnici čakať a aj tak sa nič nedeje. Môjho manžela poslali domov a ja som si otvorila pobalený kufor a pomaly vyjedala všetky sladkosti, čo som si nabalila do pôrodnice. Keď som zjedla skoro všetko, boli už skoro 3:00 hodiny ráno. A tak mi nič iné nezostávalo, len si skúsiť ľahnúť a zaspať.

O 3:00 mi niečo ruplo v bruchu a ostalo podo mnou mokro. To mi praskli plodové obaly. Celkom som sa potešila, že sa to predsa len začalo. Vo vyšetrovni ma znovu prezreli a onedlho som bola v pôrodnej sále. Spravili mi odbery pretože, som si želala mať epidurál, nakoľko som ho mala aj pri prvom pôrode a bola som veľmi spokojná. Vtedy pôrod prebiehal skoro bezbolestne. Informovala som personál, že potrebujem niečo na tíšenie bolesti, pretože bolesť zle znášam. Využila som bežné analgetiká, ktoré podávajú v pôrodnici, žiaľ bez účinku. Netrpezlivo som čakala na anesteziológa.

Bolesť pri kontrakciách sa stupňovala, až začala byť neznesiteľná. Nič horšie som v živote nezažila. Nechápem, ako sa to dá vôbec prežiť… Stratila som úplne hlavu. Nebola som na tú bolesť psychicky pripravená. A epidurál stále nikde… Kontrakcie boli stále silnejšie s čoraz kratšími prestávkami. Prichádzali cca každé dve minúty a pôrod bol stále v nedohľadne, nakoľko som sa vôbec neotvárala. Priebežne ma palpačne vyšetrovali, ale vždy som bola otvorená iba na dva cm.

Bože môj, chytala ma panika, strácala som zábrany… Mala som pocit, že sa mením na zúfalé a vreštiace zviera… Bolo mi jedno, koľko ľudí ma vidí a počuje… Prežívala som hrôzu z bolesti, ktorú som nevedela vydržať. Bola som v takom strese, že svalstvo na celom tele som mala napnuté celý čas (mimochodom, mala som z toho riadnu svalovicu :-)). Nevedela som vôbec spolupracovať. Bola som aj v sprche na fit lopte. Prúdom horúcej vody som sa snažila zahnať bolesť. Iba trochu som pocítila úľavu. Manžel mi masíroval kríže, aj to celkom zabralo… Najviac mi asi pomáhalo, keď som tam nebola sama. Väčšinou boli pri mne dve až tri sestričky a môj manžel. Vtedy som sa nebála a stres bol o čosi menší.

Pred 5:00 ráno (dve hodiny po tom, ako mi odtiekla plodová voda) ma znova vyšetrila pôrodná asistentka a opäť mi oznámila, že sa neotváram. Anesteziológa teda ešte nebudú volať. Všetci odo mňa odišli a zostal pri mne iba môj manžel. On mi bol vtedy veľkou oporou. Odrazu prišla veľká kontrakcia, ktorá ma nútila tlačiť. Muž rýchlo zavolal personál späť. Po nej druhá kontrakcia, taká istá. Nebolo možné to zastaviť. A na tretie zatlačenie bol Tomáško na svete.

Neskutočne to bolelo, ako prechádzal pôrodnými cestami… Akonáhle mi ho dali na bruško a ja som si ho mohla objať, na všetkú bolesť som zabudla. Dívali sme sa s bábätkom priamo z očí do očí, bol to nádherný okamih. Môj manžel prestrihol pupočnú šnúru a odrazu sme mali všetko za sebou. Bolesť ustála a ja som bola šťastná že mám nádherného zdravého synčeka.

Za veľa vďačím pôrodnej asistentke p. Zuzane D., ktorá bola nesmierne trpezlivá, láskavá a bola mi veľkou oporou. Mám pocit, že aj tisíc krát ďakujem by bolo odo mňa málo za to, ako si jej profesionalitu, láskavosť a prívetivý prístup v tých chvíľach veľmi vážim.

Na oddelení sme boli spolu 24 hodín s bábätkom. Nevedela som sa na neho vynadívať. Bola to láska na prvý pohľad, ktorá bude trvať doživotne. Som vďačná za tento dar.

Teraz sme už doma s bábätkom a jeho starším bratom Paťkom. Zdraví, šťastní a zvykáme si na vonkajší svet. A ako si zvykáme, o tom budem písať nabudúce. 🙂