Prečo?

Lucinka bola nedávno chorá a od včera som prebrala žezlo ja. U mňa to nie je nič neobvyklé. Nakazím sa aj keď vidím kýchnuť niekoho v televizore. 😀 Budem musieť znovu zájsť za imunológom, nech mi naštartuje imunitu. Tomáškovi aj Lucinke dávam kolostrum, aby ich aspoň kúsok bacile obchádzali. Tomáškovi zjavne pomohol výber nosnej mandle, keďže výnimočne je v škôlke od začiatku januára. Kiež by mu to vydržalo až do júna.

Momentálne u neho pretrváva obdobie „prečo“ a ja naozaj niekedy nenachádzam odpoveď na jeho otázky. „Mami, čo to je?“ „Banán“. „Prečo?“….

„Mami, kde ideme?“ „Kúpať sa do bazéna.“ „Prečo?“ „No lebo si chcem ísť zaplávať.“ „Prečo?“ „Aby sme boli zdraví a silní.“ „Prečo?“ (Zatínam zuby a odvrknem prvé, čo ma napadne, následná otázka „prečo“ ma privádza do nepríčetnosti. 😀 )

Niekedy sa na tom zasmejem, ale inokedy predýchavam, aby som nepovedala niečo, čo by som neskôr mohla oľutovať. 😀 Najviac ma ale aj tak dojal, keď sa ho Paľo opýtal, čím chce byť na karnevale a Tomáško úplne spontánne odpovedal „Princezná“. Ach synu synu, dávaš mi zabrať. 😀

Snaha presvedčiť ho, že taký čert alebo medveď bude oveľa lepšie, je úplne zbytočná. Pevne verím, že nakoniec sa mi to podarí, lebo síce nepochybujem o tom, že by bol najkrajšou princeznou v celej škôlke, ale neviem či by mi na druhý deň neprišla na dvere zaklopať pracovníčka Sociálneho úradu. 😀

Lucinka je môj leňoško. Už dobrý mesiac sa pohupáva na štyroch, no stále sa len plazí po brušku. Ani náznak zlepšenia a tak neviem, či sa vôbec tejto etapy dočkám. Ani sadnúť si stále nevie.

Najväčší problém je ale, v plnom prúde prejavujúca sa, separačná úzkosť. Nemôžem sa od nej pohnúť ani na milimeter, inak spustí rev ako siréna a krokodílie slzy sa jej valia po tvári, ako keby som ju tam nechala revať už aspoň dve hodiny. Takže ponovom som sa rozhodla ju doma nosiť v ergonomickom nosiči na chrbte. Ja si porobím čo mi treba a pritom mi nepíli uši jej prenikavý plač.

Lucinka má veľmi silný hlas, ako stará baba na trhu. Sem tam sa jej podaria nejaké slabiky, ale v porovnaní s Tomáškom v jej veku jej to veľmi nejde. Stále len „deje, de, aaaaaaa, nieee, ham, ňam“ a vo výnimočných prípadoch „tatata“. Nič z toho však nehovorí cielene. Teda aspoň mne to tak nepripadá. Ale ťap ťap ťapušky jej idú stále lepšie a lepšie.

Stále zvažujem, či s ňou začnem znakovať, ale priznám sa, že sa mi veľmi nechce. Možno ak bude aj o dva mesiace „nemá“ a nebude napodobňovať aspoň niektoré zvieratká, pustím sa do znakovania.
PS: váži 9,8kg a meria presne toľko čo pred mesiacom, 77cm : -)
Andrea