Prípravy na operáciu

Predsa len je to riadny „kus baby“. Pred pár dňami sme boli v poradni a svojou váhou 8780g a 74cm zodpovedá približne deväť mesačnému bábätku. :- ) Dostali sme do nôžok ďalšie včeličky a tak máme aspoň na pár mesiacov s očkovaním pokoj.

Väčšiu starosť mi robí Tomáško. Do škôlky už posledné týždne nechodí. Dôvod je jednoduchý. Choroby. Ten kolotoč nie a nie zastaviť. Naposledy to bol zlatý stafylokok, ktorého mali obaja a museli sa dva týždne liečiť antibiotikami. Lucinka sa v noci dusila vlastnými hlienmi, nevedela vôbec dýchať, často sa budila a antibiotiká jej spôsobovali dosť silné bolesti bruška. Keď Tomi konečne vyzdravel, išiel do škôlky a po štyroch dňoch opäť chorý.

Vtedy som to vzdala. Nemá význam ho tam dávať. Boli sme vyšetrení u krčnej a navrhla vybrať nosnú mandľu. Vraj ju má zväčšenú a môže neskôr dorásť do takej veľkosti, že Tomi môže mať problém so sluchom. Priznám sa, že som dostala veľký strach. Na jednej strane verím, že mu to pomôže a nebudeme konečne riešiť soplíky na dennom poriadku, no na druhej strane sa bojím. Predsa je to operácia v plnej narkóze a môže sa stať všeličo.

Dnes sme začali absolvovať prvé predoperačné vyšetrenia. Keď som videla, čo všetko musíme absolvovať, mám chuť si to rozmyslieť. Dnes sme boli na odber krvi. Tomi sa najskôr statočne držal, no po odbere som videla ako mu omodreli pery a prestal vnímať. Rýchlo som ho položila na lehátko a zdvihla nohy. Sestrička mu doniesla hroznový cukor a to je teda všeliek. 😀 Vyskočil po ňom ako rybička. Zajtra budú výsledky a s nimi musíme ísť ešte na kardiológiu a ARO.

Okrem odberu krvi sme dnes boli aj u zubára. Výsledky tiež neboli veľmi príjemné, keďže Tomáško má pokazené skoro všetky stoličky. Zúbky mu umývame pravidelne, ale podľa mňa je to hlavne z toho železa, čo užíval od narodenia až do dvoch rokov. A možno je to genetika, mne sa tiež kazia zuby jedna radosť.

Kým som s Tomáškom behala po doktoroch, Paľo sa staral o Lucinku. Zavolal mi, nech sa ponáhľam, že budem ďalej kočíkovať a on pôjde uložiť Tomáška spať. Tak som sa teda vybrala brázdiť ulice plné topiaceho sa snehu. Vonku boli chabé dva stupne a mňa riadne klepalo od zimy. Lucinka sa začala budiť a tak som jej chcela dať do úst vypľutý cumlík, keď vtom pozerám čo to má oblečené. Paľo jej s čistým svedomím do tej zimy obliekol na bodynko tenučkú mikinu. Nič viac! Bola síce zababušená vo fusaku, ale aj tak jej podľa mňa teplo byť nemohlo. Rútila som sa domov rýchlosťou blesku a zúrivo si v duchu nadávala. Už vo dverách som Palovi vykričala, ako ju tak mohol obliecť, a po jeho odpovedi, že nevedel nájsť zimnú bundu, som skoro skolabovala. Ešte teraz zatínam zuby od zlosti. A to mu ju mám nechať počas Tomáškovej operácie na celé dva dni? Nechcem si ani predstaviť ako to dopadne. 😀
Tak nám držte palce, nech všetko dobre dopadne a teším sa na vás znovu o dva týždne.
Andrea