Prvý týždeň s bábätkom.

Prvý týždeň s titulom „dvojmatka“ som si nestihla ani užiť. Zrejme preto, že ubehol rýchlejšie ako voda. Pár dní, teda konkrétne štyri dni som bola v nemocnici a zvyšok z prvého týždňa nášho druhého syna sme boli už všetci doma spolu. Nenadarmo sa hovorí, že žena po pôrode razom zabudne na všetky bolesti a problémy, ktoré zažila pri pôrode. Isto si pomyslíte, že však ani neviem o čom píšem, keďže som rodila sekciou. Áno, rodila som síce sekciou, ale nebolo to vôbec jednoduché a už už to vyzeralo, že porodím prirodzene. Nechcem už na to veľmi spomínať, ale som si uvedomila, že v predchádzajúcom článku som môj pôrod opísala len dvomi vetami. Preto si považujem za svoju povinnosť, opísať vám to aj keď v skratke, ale predsa len o čosi farbystejšie.
Keď mi ráno začala odtekať plodová voda, bolesti som ešte nemala. Avšak, ako sme išli autom do pôrodnice, začali sa u mňa objavovať prvé kontrakcie v rozmedzí asi každých 20 minút. Samozrejme, že toto zaznamenali aj na monitore, keď ma po prijatí a vyšetrení naň napojili. Nebolo to nič hrozné, dalo sa to všetko rozdýchať.
Bola som dohodnutá s mojou gynekologyčkou, že keby to náhodou na mňa prišlo skôr, ako som mala dohodnutý termín, tak sa nič nedeje a príde ma „odrodiť“. Avšak, to by bolo príliš jednoduché, keby išlo všetko hladko podľa dohody. Mojej lekárke sa ako naschvál prísť nedalo. Ale za to mi v nemocnici na poslednú chvíľu dohodla skvelú lekárku, ktorá ju plnohodnotne zastúpila. Za čo jej samozrejme z celého srdca ďakujem! Komplikácie však pokračovali a mne prišiel anesteziológ oznámiť, že predoperačné výsledky ukázali zlé hodnoty zrážanlivosti krvy a preto nemôžem byť v lokálnej anestéze, ale budú ma musieť operovať v celkovej anestéze. Veľmi som s tým nesúhlasila, no skracujúce sa intervaly kontrakcií ma presviedčali o opaku. Lekárka sa však rozhodla na poslednú chvíľu zopakovať odbery a uistiť sa, či sa niečo nezmenilo. Vraj budeme na nové výsledky čakať maximálne pol hodinu. Čakali sme dve hodiny! A nie len ja s bolesťami, ale aj celý tím na operačnej sále. O päť minút dvanásť (a to doslovne) prišli výsledky, že zrážanlivosť je v norme a môžem byť pri sekcii v lokálnej anestéze. O dvanástej som už bola na operačke a dvadsaťpäť minút na to, som sa už pozerala na nášho druhého syna Matiasa. Ten pocit sa nedá opísať. Neplakala som, mala som hrču v krku a asi aj v slzných kanálikoch, pretože ja revem neplánovane pri každej príležitosti. No teraz to bolo iné. Mala som pocit tepla, zaľúbenia, pocit motýľov v bruchu a pocit neskutočného pokoja a lásky. Vedela som, že aj keď to nebude ľahké, tento „muž“ mne, a mojej rodine zmení život od základov. A práve to sme všetci chceli a tešili sme sa na to.
Prvé dni po sekcii sme spolu bývali len vtedy, keď mi Matiaska nosili na kojenie. Na tretí deň sme už boli spolu od teraz až na vždy. Nevedela som sa na neho vynadívať, bol a stále je úplne iný ako náš prvý syn. No napriek tomu je aj on neskutočne krásny. Má všetko také malinké, ťažko tomu uveriť, že aj náš štvorročný syn bol taký, keďže deti veľmi rýchlo rastú, a človek pri tom strašne rýchlo zabúda.
Zvykli sme si na seba veľmi rýchlo, mliečko sa rozbehlo tiež týmto tempom. A my sme si užívali spoločné chvíle len nás dvoch pokiaľ sme ešte boli sami dvaja v nemocnici. Samozrejme, že môj manžel nás chodil každý deň aj so synom navštevovať. Prvorodený syn mi veľmi chýbal, ale zvládli sme to a on bol veľmi statočný.
Na piaty deň nás pustili domov. Obaja sme boli zdraví a verím že nebudem klamať, ak napíšem, že aj šťastní.
Doma nám tie tri dni ubehli asi ako pár hodín. Všetko som stíhala, a to len vďaka tomu, že Matiasko 0ekne oapal a veľa spinkal.