Šestonedelie

Napríklad prečo by mal v noci spinkať, keď môže vystrájať až do rána a mama bude celý čas pri ňom? Tomáško je pravý opak. Krásne spinká, zobudí sa iba keď je hladný a opäť spinká. Ja som plná energie a môžem sa venovať materstvu naplno. Aj keď pri dvoch deťoch mám pocit, že „táto práca“ matky si vyžaduje sústredenie na 120 %.

Šestonedelie som prežila celkom kľudné. Hormóny v mojom tele sa so zmenou vyrovnávali celkom pokojne. Pozvoľna sa moje telo vracalo opäť do netehotnej rovnováhy a ja som mala čas vysporiadať sa s „novým stavom“ svojho fyzického a psychického tela.

Fyzické telo – tu by som sa zdržala dlhšie, pretože to fyzické hojenie bolo pre mňa náročnejšie ako to psychické. Jednak tu boli povrchové i vnútorné rany, ktoré sa museli zahojiť, nehovoriac o ranách po šití. ALE! To nebolo to najhoršie! Najväčšiu záťaž mi spôsobovalo regenerovanie a zavinovanie maternice. Ja som tomu hovorila spätné kontrakcie. Aj keď mi asi mnoho ľudí nerozumelo, táto moja skratka vyjadrovala to, že maternica sa potrebovala dostať SPäŤ do svojej pôvodnej polohy a veľkosti a k tomu potrebovala KONTRAKCIE, aby sa jej to podarilo.

Trpela som silnými kŕčmi a to hlavne pri dojčení. Chvalabohu mohla som si dať tabletku od bolesti, inak neviem ako by som to vydržala (teda keď som vydržala pôrod, nejak by som vydržala aj toto). Bolo to ako za trest, ani po pôrode som nemala pokoj. Najhoršie boli prvé dni až bolesti nakoniec sami utíchli.

Za celé obdobie šestonedelia som stratila viac ako polovicu kíl, ktoré som v tehotenstve nabrala. Váha sa stabilizovala a to čo na mne zostalo budem musieť cielene zhadzovať.

Psychické telo – bolo relatívne v pohode. Možno to bolo tým, že som bola šťastná, že už mám bábätko pri sebe. A možno preto, že som si to celé prežila už druhý krát a vedela som približne čo ma po pôrode čaká… Na izbe sme sa zišli skvelá partia mamičiek. Boli sme približne v rovnakom veku. Každá mamička, ktorú som tam spoznala bola niečim iná, ale vždy zaujímavá. Bolo to naozaj skvelé. Na to všetko, že som sa práve do tejto pôrodnice obávala vrátiť, všetko dopadlo až nad moje očakávania vynikajúco. S jednou sme prežívali záchvaty smiechu, s ďalšou predebatovali rôzne zaujímavé témy… Naozaj tento krát budem na pobyt v pôrodnici v dobrom spomínať…

Po príchode z pôrodnice sme sa onedlho sťahovali. Chvíľu sme bývali u kamošky v byte, ktorý nám požičala. Bolo to kúsok od nášho domova, takže sme až takú markantnú zmenu nepociťovali. Pobalila som najnutnejšie veci na prežitie a čo nám chýbalo sme dokúpili. Spomínam si, ako som bola vďačná za prenosnú prebaľovaciu podložku, ktorá bola ako súčasť tašky na kočík, ktorú som si bola kúpiť. Volala som ju Hopka, pretože bola značky Skip Hop a na prebaľovanie bábätka sa mi vtedy zišla úplne fantasticky. Dala sa použiť vždy a všade…

S bábätkom som rada spávala tak, že som ho mala pri sebe, čo mi zabezpečovalo ľahší spánok a tým som ho mohla aj častejšie pozorovať, resp. kontrolovať, či spinká, dýcha, či je v poriadku, či mu netreba pretočiť hlavičku, odokryť, zakryť…

O pár týždňov sme sa konečne nasťahovali do nášho vysnívaného domu. Tu som už ale bábätko pri sebe mať nemohla. Spinkalo vo svojej postieľke, ktorú som mala pri tej mojej, aby bolo čo najbližšie ku mne. Ale už som sa ho nemohla dotýkať tak často ako predtým. Chvíľu mi to trvalo, ale zvykla som si.

Staršie dieťa! Tak toto bola pre mňa nečakaná lekcia. Paťko – môj anjelik sa zmenil z jedného dňa na druhý na nepoznanie. Doslova sa nevedel zmestiť do kože. Nešlo mu do hlavy, že u nás už nie je „stredobodom vesmíru“. Že už je tu niekto, o koho sa zrazu musíme starať viac ako o neho. Niekto, kto mu kradne mamu aj tatu. Niekto, koho som chránila ako medvedica svoje mláďa… Jemu sa preto rúcal celý svet. Strácal ten pevný pilier, ktorý mal vybudovaný a v ktorom sa cítil dobre. A zrazu nemal istotu a strácal zázemie…

Prejavy žiarlivosti – vyčítala som si, že sa Paťko takto správa. Aj keď sa hádzal o zem a bol neznesiteľný, vystrájal, neposlúchal, pišťal, vzdoroval… bolo mi ho ľúto. Mala som pocit, že som tá dospelá – zodpovedná – uvedomelá matka, ktorá pozná teóriu súrodeneckej žiarlivosti a predsa som to dopustila… Cítila som to ako osobné zlyhanie. Nevedela som mu pomôcť…

Najväčšie „peklo“ bolo pre nás prežiť prvý mesiac. Bolo to trápenie nás aj jeho. S úmyslom pomôcť mu som skúšala rôzne metódy, až nakoniec uspela tá, pri ktorej zostal prvoradý on. Vtedy bol kľudnejší. Starostlivosť o bábätko bola ako naša „kolektívna hra“, musela som myslieť na Patrika a pomôcť mu vyrovnať sa s novým režimom, aký v našej rodine zavládol. Nakoniec všetko dobre dopadlo, vžil sa to tejto role a je to každým dňom lepšie a lepšie. Teraz Tomáška už hladká, bozkáva, prihovára sa mu nežným hláskom podobným ako ja a rešpektuje ho ako nového člena našej rodiny.