SISA V 25.tt – Výletníci

CESTOVANIE

Keďže cez leto sme nikam nešli ani tu po Slovensku ani k moru, čo sme podľa mňa veľmi dobre urobili, prečo? Pretože ako viete do cca 16-17 týždňa som mala celodenné nevoľnosti, čiže cesta a podľa mňa celkovo pobyt by som si určite neužila tak akoby som chcela.

Tak sme si povedali, že ideme teraz aspoň na predĺžený víkend pozrieť tie naše krásne Tatry, zbalili sme caky paky, takmer polovičku bytu ale to tak býva keď idete s malým dieťatom nechcete na nič zabudnúť a pri balení vám napadne všeličo čo by ste tam mohli potrebovať  a zrazu máte polku bytu zbalenú a netušíte ako to všetko napcháte do auta. Napchali sme našťastie haha. Neviem si predstaviť keby mám ísť niekam lietadlom, by som mala stresy, že som nevzala polovičku vecí.

Asi po pol hodine cesty mi začalo byť nevoľno a stále sa to stupňovalo, cesta mala trvať tak 3 hodinky, rátali sme, že to budú aj 4 hodiny keďže niekde treba zastaviť prevetrať sa, ponaťahovať, malého prebaliť, niečo zjesť, klasika. Ledva som čakala teda, že niekde zastavíme, môžem sa vycikať a nadýchať, lebo som mala miestami na mále a asi by niekde v aute skončili moje raňajky. Vôbec mi nenapadlo, že by mi mohlo prísť takto zle, tak som rozmýšľala čo ja budem robiť cestou naspäť, jediné čo mi napadlo bol kinedryl, tak som si zisťovala a čo som zistila? Že ho samozrejme nemôžem a pomôže mi len ten vzduch, voda. Veľmi som sa potešila, pripomenula som si teda časy do 5teho mesiaca ako mi bolo fajn s mojimi nevoľnosťami – to bol žart.

Keď som zabávala malého aby vydržal, bolo to trošku lepšie ale najlepšie z celej cesty bolo keď zaspal a ja som si povykladala nohy uložila sa nejak a tiež si oddýchla. Vlastne ku koncu cesty mi bolo už omnoho lepšie, keď nerátam tie serpentíny cez ktoré sme išli.

Hneď sme sa vybrali na výlet ako sme sa ubytovali, dostali sme tip, že najlepšie bude keď pôjdeme zubačkou na Štrbské pleso, dá sa tam byť normálne s kočíkom, takže sme si do kočíka nahádzali veci a vyrazili sme. Počasie nám celkom prialo, síce nesvietilo slnko ale aspoň nepršalo. Urobili sme si teda veľkú prechádzku, okolo jazera, niečo zjedli v bufete a vyrazili naspäť. Obaja sme dostali chuť na bryndzové halušky, tak sme obvolali rôzne Koliby reštiky v Tatranskej Štrbe odkial sme išli zubačkou. Vybrali sem sa do jednej kde sme mohli ísť aj so psíkom a toto bol teda jeden z problémov výletu, že nie všade mohla s nami ísť takže sme sa v tej zime prispôsobovali psovi. Myslím, že toto bolo jediné jedlo, čo sme jedli v teple reštaurácie aj to som ja nedojedla, pretože Leuško začal vymýšľať, plač krik na celú reštauráciu, vzala som ho teda do auta a počkala kým sa muž naje a zaplatí. Unavení sme išli na penzión, kde sme zistili, že naše dieťa nebude spať v pripravenej postielke a musí spať s nami. Doma sme zvyknutí, že väčšinou spinká sám v postieľke takže sa vyspíme, no tu to nešlo tak sme ráno vstávali ako po žúrke. Ja neviem spať tak dobre keď viem, že je niekde tam v posteli, točí sa jak hodinky a len čakám kedy z tej postele zletí. Čo sa aj stalo druhú noc, našťastie posteľ bola nízka a po zemi všade koberce.

Druhý deň sme sa hecli, že ideme na Hrebienok, ako nemusím vám ani hovoriť, že hneď na začiatku som ľutovala, že nejdeme lanovkou. Ja som klasicky brala psa, ktorý ma neskutočne ťahal, miestami ma nepočúval, ale tak ona bola vo vytŕžení, že je vo „veľkom lese“ tešila sa jak blázon. Ale keď som nevládala, bolo aj fajn, že ma potiahla. Priznám sa občas som sa bála, čo musí prežívať, malá v brušku, keď jej mama nie je zvyknutá na takýto pohyb ale všetko v poriadku asi o tom ani nevedela haha. Leuško sa odniesol v turistickom nosiči a v podstate do hodinky sme boli hore, s lepšou kondičkou bez dieťata by sme tam boli určite skôr.

Sadli sme si na terasu dali si kávičku, niečo zjedli a Leuško začal samozrejme protestovať, keďže on sa hore vyviezol, on mal energie na rozdávanie čo sa o nás povedať nedalo, tak sme sa striedali. Ale samozrejme začal predvádzať tie svoje scénky, že keď nie je po jeho sadne na zem a reve a reve. Neskôr začalo pršať, tak, že pôjdeme dole lanovkou lebo sme samozrejme zabudli pršiplášť, dobre sme urobili dole sme boli ani nie za 5 minút a mohli sme ísť naspäť do penziónu, pretože počasie v tento deň nevyšlo a kam pôjdete s tak malým dieťatom a so psom v daždi? Aspoň sme si oddýchli a načerpali nové sily.

Nedeľu ráno sme odchádzali, mali sme naplánovaný výlet na štrbské, na jazierka lásky a popradké pleso už len autom, pretože zubačky a tie ostatné prepravné prostriedky bývali tak natrieskané, nie, že by sme si nemali kam sadnúť, vždy nás niekto pustil keď videl, že máme malé dieťa, ale náš pes bol z toho dá sa povedať v strese, lebo veď nie je na také cestovanie zvyknutá a tlačiť sa tam medzi ostatnými, vydýchaný vzduch no čo si viac priať… Takže sme zhodnotili, že sme sa aj ostatné dni mohli radšej prepravovať, autom, nevadí malému sa páčilo.

Hlásili krásne počasie podľa toho sme sa aj obliekli, zariadili ale ono to bolo úplne inak, v nedeľu bolo najchladnejšie aj keď nepršalo, fúkalo ako nenormálne a nebolo ani 10 stupňov, videli sme akurát jazierka lásky kde sme sa pomotkali smerom naspäť na Štrbské, kde sme sa v štvrťke jazera otočili kvôli vetru, že ideme preč. Malý nám zaspal cestou do auta v kočíku, tak sme už ani na to Popradské pleso nešli a vyrazili sme rovno domov.

Bolo dobre, ale krátko a nabudúce určite bez psa, za iného počasia.. Keď nám dieťa číslo 1 nebude toľko protestovať, sadať na zem každý druhý meter.

Cestu domov som zvládla s nevoľnosťami omnoho lepšie ako cestu tam. Na internete som sa dočítala o nejakej alternatíve v podobe homeopatík teda náhradu za kinedryl, ale vraj by mi to aj tak nepomohlo, takže ak ste tehotné býva vám zle, dobre zvážte cestu autom niekam. Ja by som si to druhý krát už dobre premyslela ale keďže som nevedela..

SISA