SISA v 27.tt – Ako sme zvládli nemocnicu

Ani neviem kde by som začala, tak asi od začiatku? Leuško mal naplánovanú urologickú operáciu už v júni, no čo čert nechcel akurát vtedy ochorel. Už vtedy keď operáciu preložili na október sme sa doma rozprávali o tom kto tam s ním bude predsa len 7. mesiac tehotenstva to už nie je sranda. Tak sme sa dohodli že uvidíme podľa situácie atď.. Ako sa operácia blížila, samozrejme na mňa dochádzal stres, obavy. Od známych čo túto operáciu „absolvovali“ som vyzistila pár info, ako to prebieha aj čo sa týka hospitalizácie. Keď vám mám pravdu povedať bola som ale menej nervózna ako pred tou operáciou čo mal mať v lete, ani neviem prečo..

Leuško nemal jesť od 4 rána a piť od 8 rána, čo sme už boli na oddelení keďže bol až posledný na rade a to odhadovali tak najskôr o 10tej. Nakoniec som tam s ním ostala ja. Muž tam bol s nami na chodbe kým Leuško nezačal byť nervózny, že sa chce ísť hrať (vzadu bola hernička pre deti, ktorá ho lákala) a tam muž nesmel tak sme sa rozlúčili, ja som sa rýchlo najedla aby som vydržala, ale samozrejme nie pred Leom aby som ho nedráždila. V noci mi vypiť mliečko nechcel takže on od cca 19-20tej hodiny večera nič nejedol, len pil čistú vodu. Okolo 9:15 mi vraví sestrička, že nech mu ešte dám trošku vody lebo pôjde neskôr. Takže to znamenalo že najskôr o pol 12 ho vezmú, len som sa modlila nech to chudáčik vydrží. Na izbe sme boli s jedným chlapčekom o pár mesiacov mladším od Leuška ten išiel pred nami a ešte s jedným asi cca 5 ročným ale ten mal úplne iný zákrok. Keď toho staršieho chlapčeka doniesli na izbu myslela som si, že sa zrútim vtedy som sa rozplakala a mala chuť nás vziať preč. Chlapček kričal od bolesti a na svojho otca, ktorý tam bol s ním kričal „čo ste mi to urobili, nenávidim ťa“ to bola posledná kvapka a ja som pustila krokodílie slzy, samozrejme tak aby si to nikto nevšimol. Odišli sme sa znova hrať, nech ich nerušíme a celkovo aby som nebola v takom prostredí. Občas sme boli teda v herni alebo sme sa prechádzali, občas som Leuška nosila na rukách lebo už bol chudáčik aj unavený. Do plaču mi bolo keď som videla ako pozerá na jedlo čo tam bolo a pýtal si papať ale bez plaču hrdina malý. Všetci ho obdivovali ako to s prehľadom dáva statočne, že to by ani dospelák nedal v takom kľude. Bolo 12 hodín a ja som už nevedela, čo robiť, bolo mi to všetko tak veľmi ľúto, nakoniec ho pred 12:30 vzali, mohla som ísť s ním k operačným sálam a počkať kým bude všetko pripravené. Dali mu oblbovák taký sirupček, po pár minútach bol taký malátny už. Došiel si po neho pán doktor a mne ešte anesteziologička vravela pár vecí a akú anestézu mu idú dávať. Ak toto číta niekto komu idú chlapčeka takto operovať- nezostúpený semenník (Leuškovi len migroval) dám vám radu, dajte bábätku pichnúť aj lokálnu anestézu, nebude ho to po operácii ani tak bolieť a nebude treba použiť toľko celkovej anestézy 🙂

Asi hodinu som čakala na izbe kde som to zvládala celkom dobre, čo som sa čudovala ale bola som rada, že ho konečne vzali. Oddýchla som si pretože už mi dosť aj tvrdlo bruško z toho stresu a z toho naťahovania s ním. Potom prišla po mňa sestrička, že ideme pre neho dole. Môj malý bubáčik tak spinkal ako malé novorodeniatko, operácia dopadla na výbornú nakoniec nemá dve ranky ale len jednu na miešku pretože vajko bolo v čase operácie zostúpené, takže ho len prišili. Na izbe sa zobudil asi o 2 hodinky totálne rozbitý, trošku aj plakal ale od bolesti si nemyslím, keďže tá anestéza mala účinkovať až do večera.

Chlapček vedľa to zvládal omnoho horšie, mám pocit, že ten preplakal skoro každú chvíľku chúďatko. Na noc sme išli do izby matiek kde sa Leuško hneď uložil, že ide spinkať, ale keďže ten chlapček stále plakal a nevedel zaspať tak ako Leo, ktorého to našťastie moc nebudilo až neskôr. Ja som zaspať nevedela, lebo som sa bála, že mi Leo spadne z postele a pri tom plači sa mi nedalo. V noci okolo 2 ráno sa mi Leo z tej anestézy pozvracal, tak sme sa museli prezliekať, pyžamká aj periny. Kanylu čo mal zapichnutú v ručičke mu robila problémy, neustále si ju chcel dať dole  a ja som už nevedela ako mu vysvetliť, že si ju musí nechať. Keď si na to celé spomeniem tlačia sa mi slzy do očí. Ráno už bol ako doma, vkuse niečo vymýšľal a chcel sa hrať. Keď sme prišli domov to bol úžasný pocit.

Áno zvládli sme to ale bol to zážitok plný stresu, strachu, čo by tehotná nemala zažívať, to každý dobre vie. Nakoniec som z tej nemocnice ochorela, takže som mala využiť tú možnosť, že tam s ním mohol byť otec, ale čo vám budem hovoriť maminy sú hrdinky a toto by som brala ako zlyhanie, že som nebola s ním vtedy keď ma najviac potreboval.

Keďže som znova chorá, áno dobre čítate už tretí krát za toto tehotenstvo, znova to máme doma pestré. No nič držte mi palce nech sa čím skôr vyzdraviem a nech ma už choroby obchádzajú.

Sisa..