A sme doma

Foto z ateliéru Ina Foto, www.inafoto.sk

Moje telo sa regeneruje veľmi rýchlo. Som síce presvedčená o tom, že druhú sekciu znášam vo všeobecnosti horšie ako prvú, no cítim sa už celkom fit, aj keď, zdanie klame a mám aj slabé chvíľky, kedy si ozaj musím sadnúť. Ale niet divu, veď som len niečo vyše týždňa po operácii a ja si behám doma ako s vrtuľou.

Starší syn ochorel, nemohol ísť do škôlky, no počas dňa mi vie dať pekne zabrať keď je bez teploty. Do toho keď sa pridruží moja nie celkom stopercentná vrtkosť a malý nepokojný novorodenec, tak veru, sama sa čudujem ako to celé zvládam a že večer ešte nepadám od únavy.

Drobček ešte nemá žiadny režim. Veď ako by aj mohol mať za tých pár dní, však? Prvé dve noci doma nám ale krásne prespinkal. Ťahal 6 hodinový spánok bez prerušenia, potom som ho len prebalila, nakojila a on akoby zázrakom spinkal ďalej.

Ďalšie dve noci však nemohol zaspať, nedalo sa ho pustiť z rúk a ten krásny nepretržitý spánok absolvoval až cez deň. Každá noc je pre nás prekvapením a tak trošku dúfame, že bude dobrá.

A ako sa chová k mladšiemu bračekovi starší brat? Hrdo si ho odviedol domov z pôrodnice, hrdo sa ním pýšil, tešil sa z jeho malých ručičiek a prštekov. Nadšenie opadlo, už nie je taký zaujímavý, ako bol prvé dni, ale jeho láska našťastie neopadla a veríme, že nikdy ani neopadne. Chvíľami mám ale pocit, že drobčeka musím pred láskou staršieho bračeka chrániť. A to doslova. Sila, ktorou by ho stískal, či hojdal v kolíske je taká intenzívna ako jeho láska k nemu. Minule som sa len na okamih otočila a Marcus už dobre že nevyletel z hojdačky, ako ho Mathiasko hojdal.

Takže u nás doslova platí, že ani na záchod nemôžem ísť. Teda aspoň zatiaľ, ale verím, že sa to čoskoro zmení.