Sme rodina

Štvrtok večer som začala mať bolesti, ktoré boli nepravidelné ale vedela som, že už sa niečo začína diať. Skontrolovala som si kufor keby sa to náhodou rozbehne a musíme utekať do pôrodnice. V noci bolesti pokračovali, striedala som sprchy ale bolesti nemizli. V piatok ráno to už bolo horšie a ja som vedela, že každú chvíľku to musí prísť. S bolestami ma aj prehnalo a už sa to nedalo vydržať, rátala som si kontrakcie ale stále to nebolo pravidelné no bolesť sa stupnovala. Volala som snúbencovi nech príde z práce, že už to určite prišlo. Zatial som bola znova v sprche. V aute som myslela, že porodím niekde počas cesty ako nás natriasalo bolesti boli neznesiteľné, myslela som si že ked prídeme do nemocnice budem aspon na 4cm. No opak bol pravdou ako ma skontrolovali bola som len na 1cm, monitor ukazoval kontrakcie ale tie tiež postupom času mizli.

Celý piatok som teda ostala na čakačke a monitorovali ma, pribudli ku mne ďalšie dve čakatelky, ktoré do rána porodili a ja stále nič. Sobota detto. Myslela som že ma aspon pustia domov keď sa nič nedeje ale nechceli. Nedelu som sa rozhodla že tomu nejak dopomôžem tak som skákala na fit lopte a prešla sa po schodoch. V noci som si začala znova rátať kontrakcie ktoré boli už pravidelné, citila som že zo mňa niečo vyteká tak som to dala skontrolovať sestričky ale voda to ešte nebola, stále to vytekalo a nechcela som chodiť za sestričkou každu pol hodinu tak som čakala až kym som už necitila bolesti viac. Ráno som dala skontrolovať vložku sestričke a ukázalo sa že voda mi predsa len odchádza. Poslali ma rovno znova na pôrodné sály.

Pôrod

Skontrolovali ma a stále som bola len na 1cm, skoro som skolabovala, že prečo sa neotváram keď mam od piatka bolesti a už aj voda odišla. Následne na vizite ma skontroloval doktor, že sa to už pohlo a môžu ma pripraviť na box. Bolo to bolestivé a začala som veľmi krvácať ledva som prešla po chodbe do izby. Ako ma pripravili mohol príst priateľ, bolesti boli znesitelné po epidurale. Stále ma niekto kontroloval a bola som už vyčerpaná po tolkych vyčerpávajucich dňoch. Keď vyprchal epidural znova nastali neznesitelné bolesti, druhá dávka nezabrala ako prvá takže som čakala kedy sa to bude rozbiehať aby tie bolesti už skončili, nasledne ako ma skontrolovali bola som na cca 7cm že mi dopichnú epi a počkáme, bolesti som cítila tak či tak, priateľ mi bol obrovskou podporou pri každej kontrakcii som ho silno držala a on ma podporoval slovami.

Zrazu došla doktorka s asistentkami že ideme rodiť, tak som nechápala že už to naozaj je tu.  Ani neviem ako zrazu tam bolo viac ľudí a ja mam už len letmé spomienky. Samotný pôrod-tlačenie bol môj najhorši zažitok v živote aj keď som porodila naše milované dieťa. Ako som tlačila nešlo to tak akoby malo, už som nevládala a nechápala prečo to nejde čo sa deje. Ani neviem ako dlho to trvalo. Nakoniec sa malinký narodil ale ja som vedela že niečo nie je v poriadku, hned ho odniesli a ja som ho nepočula plakať, pytala som sa čo sa deje či je v poriadku všetci že áno áno.. až potom neskor prišiel priatel pretože ho vyviedli von a bol sa pozrieť na malého. Došla doktorka z novorodeneckého a povedala mi že malý nedýchal mal omotanu šnuru okolo krku. Poriadne som ju už ani nevnímala len som plakala a bola tak hrozne unavená.

Čekanie

Nasledujúce dni bol malý na novorodeneckej jiske chodila som za nim každe 3 hodiny bola s nim krmila ho, prebalovala. Nosila som mu svoje mlieko, ktorého nebolo veľa ale aspoň niečo. Kojenie sme v nemocnici nerozbehli bola som pod stresom a nešlo nám to. Na piaty deň mi ho konečne dali ku mne na izbu bola som po tolkych dnoch bez neho taká šťastná že sme konečne spolu. Celé dni som v nemocnici preplakala a pýtala sa prečo práve nám sa toto stalo, vyčítala som si že možno ja som niečo spravila zle. Malý mal nakoniec všetky testy čo mu robili v poriadku aj keď ten prvý deň to vyzeralo všelijako.

Pondelok týžden od pôrodu sme išli na neurologické vyšetrenie, kde neurologička nepotvrdila žiadny nález a dohodli sme sa o mesiac na kontrolu. Tým pádom nás aj pondelok prepúštali. Tak veľmi mi odlahlo. V živote som nezažívala vačší strach ako za ten týžden. Neprajem to zažit naozaj nikomu, teraz som si naozaj uvedomila aké veci v živote sú dôležité. Podstatné pre mňa je len to aby bolo naše dieťa zdravé a šťastné a že pre to urobím všetko na svete. Láska k dieťatu je najviac.

Teraz keď sme doma je to super. Aj keď si neustále na seba zvykáme myslim že nám to ide výborne. S priatelom si pomáhame a staráme sa o nášho drobčeka spoločne. Začiatky nie sú ľahké a tak to je aj v našom prípade, no spoločne všetko zvládneme a budeme spomínať už len na tie dobré veci.

Sisa