Tehotenská bilancia a spomienky

Od kedy som sa dozvedela, že sa môj život zmení lebo som tehotná, až po toto obdobie, kedy som už takmer na konci. Nezabudnem, ako mi od 6. týždňa bolo pravidelne každý večer zle a končilo to zvracaním. Nezabudnem ani na tu hororovú cestu na dovolenku, kedy som myslela, že to už nezvládnem a vyvrátim aj topánky. Spomínam aj na môj upchatý nos a zúfalstvo, že nemôžem dýchať a na nadbytočnú neprijemnú produkciu slín. Ako to samovoľne všetko odišlo.

Zrejme si zaspomínam niekedy neskôr aj na moje hyperaktívne nohy, ktoré sa upokoja až nad ránom. No momentálne tento stav stále trvá, no radšej by som na to už len spomínala. Cele toto tehotenstvo je pre mňa so všetkými okolnosťami, ktoré riešim trochu zvláštne, ale krásne. Som štvrtýkrát tehotná, no stále je pre mňa neuveriteľná predstava, že vo mne je ďalší človek a žije si tam. A že kde idem ja, ide aj to stvorenie so mnou. Že je vo mne dieťa…

Úžasne je teraz na tom to, že tam je konečne dievčatko. Zamýšľam sa nad tým, ako sme my ľudia zvláštni. Je to v živote všeobecne asi pri všetkom, no teraz som sa zamerala na tehotenstvo. Keď sme na začiatku tehotenstva, tak tešíme sa, kedy už bude bruško väčšie, keď je už bruško väčšie, tak sa tešíme na to, kedy už bude pôrod, lebo je už príliš veľké. Keď už pôrod nastane, tak sa tešíme, kedy z tej pôrodnice vypadneme a takto by sa dalo pokračovať a pokračovať a tuším, že je to takto v živote v mnohom. Ale nie, možno som len ja taká, ale chcem si to ešte vychutnať.

Znova a znova si to chcem pripomínať, aj keď sa netajím tým, že chcem isť už rodiť. Vychutnať si to chcem, aj keď v noci nespím. Veď je to pre niekoho, kto za to stojí. Áno, toto napíšem aj po tom, čo som minulú noc takmer začala plakať od zúfalstva, ako veľmi chcem spať a nedalo sa. Nejako stále sa otrasiem a idem ďalej.

Aj teraz, keď píšem tento blog je polnoc. Asi v poslednom mesiaci žena ovplýva množstvom energie aj preto, aby keď to na ňu príde, mala dostatok sil porodiť svoje dieťa. Neviem, ale naozaj spím veľmi malo a rozmýšľam, ako sa to dá takto zvládať. Aj diazepan som sa usilovala vybaviť u gynekológa, no neobstala som. Vraj by si bambina navykla a bola by uplakaná.

Pomaly som začala aj baliť veci do pôrodnice, no ešte nemám úplne všetko. Teda akonáhle bude všetko pripravené, tak sa s tým človiečikom v mojom brušku pozhováram a pôjdeme na to. Hádam poslúchne.

Kočiarik už mám vybratý, no nie kúpený. Je totiž s ružovými aplikáciami. Aj keď verím, dúfam, že to je dievčatko, no čo ak… A tak, túto vec som zatiaľ nedoriešila. Blízki mi hovoria, aby som nekupovala ružový, ale inej farby… no viete, po troch chalanoch chcem ružové všetko. Teda aj kočiar. Aspoň niečo ružové musí mať 🙂

Tina je v 37. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?