Už vtedy bol príliš zvedavý

Keď som mu povedala, že čakáme dieťa, vyhovoril sa, že musí dokončiť vysokú školu a posielal ma na interrupciu. Jeho reakcia ma šokovala, bola som trpko sklamaná, cítila som sa podvedená a hlboko zranená. Nevedela som, čo mám robiť..

Ako tehotná žena som sa však cítila fantasticky a rozhodla som sa o svoje dieťa bojovať. Rodičia ma v mojom rozhodnutí podporili a boli skvelí. Nesmierne mi pomáhala najmä mama, ktorá ma v ťažkých chvíľach povzbudzovala. Keď sa mi narodil Petrík, celá rodina oslavovala. Do pôrodnice po nás prišiel môj otec.

Synček bol prvé vnúča, a tak sa mu dostalo náležitej pozornosti. Striedali sme sa pri vychádzkach s ním, lebo jemu sa na svete tak páčilo, že odmietal spávať.

Darilo sa nám ho uspať jedine pri dlhých prechádzkach v parku. Keď mal asi tri mesiace, začal sa dvíhať a mrnčaním dával najavo svoju nevôľu pozorovať okolie poležiačky.

Raz, keď ho vzal na prechádzku môj otec, spustil doslova serenádu. Otec nevedel, čo robiť, a tak mu nenapadlo nič lepšie, než ho vybrať z kočíka a niesť v náručí, zatiaľ čo voľnou rukou tlačil kočík pred sebou. Petríkovi sa to, samozrejme, ukrutne zapáčilo.

Nasledovali ťažké dva-tri mesiace, kým sa naučil sedieť a mohli sme na kočíku sklopiť striešku. Našťastie, bolo leto, všade voňali stromy a v parku spievali vtáky. Po osudnom výlete totiž Petrík odmietal ležať v kočíku a chcel sa iba nosiť na rukách. Otca sme zato nepochválili, no treba mu pripísať aj zásluhu.

O pár rokov sme Petríka zapísali na výtvarnú a učiteľka tvrdí, že má nevšedný talent. Možno vďaka dedkovi, ktorý mu ukázal krásy sveta už ako maličkému. Nuž, aj v nešťastí sa skrýva kúsok štastia. Treba ho len objaviť, vravím si dnes…

Viera Milotová, Poprad