Veľkonočná guľovačka

S Lucinkou to začína byť posledné dni dosť komplikované. A to nie len počas dňa, ale aj počas noci. Už minule som písala, že nepatrí medzi spachtošov, ale to čo sa deje posledné noci je naozaj strašné. Zúbky jej momentálne nejdú žiadne, tak som začala pátrať po inej príčine. A zrejme som ju odhalila. Prešli sme totiž z antikolikového mlieka na klasické (nie kravské), pretože antikolikové už od desiateho mesiaca neprepláca poisťovňa a mňa by tak stálo jej mliečko na mesiac viac ako 100€, čo si samozrejme nemôžeme dovoliť. Už takto ma stálo nemalé peniaze. Tak som postupne skúšala iné mliečko a mala som pocit, že ho dobre toleruje. Ale to len dovtedy, kým som jej aspoň jednu dávku denne robila aj to antikolikové. Akonáhle som ho prestala dávať, začala sa v noci mrviť, kričať a plakať každú chvíľu – cca každých 20 minút. Mňa to neskutočne vyčerpávalo a tak som jej znovu kúpila antikolikové mliečko a podstatne sa to zlepšilo, aj keď ešte to nie je úplne ono a v noci sa budí priemerne 10krát (z toho 2x od hladu).

Čo sa týka dňa, to je úplne iné kafé. Keďže sa jej neskutočne páči nová schopnosť – postaviť sa, keby mohla, tak aj spi postojačky. Neobsedí ani chvíľočku, dokonca aj pri jedení chce stáť. Prebaľovanie je boj a spravidla končí plačom, lebo ju „uväzním“ mojimi nohami, aby mi neušla. Minule keď sme sa ponáhľali na plávanie sa mi tesne pred odchodom pokakala. Už sme síce boli poobliekané, no zhodila som zimnú bundu a rozhodla som sa, že ju ešte prebalím, keďže sa jej často zaparuje ritka keď je dlhšie pokakaná. Bundu som položila na posteľ, vyzliekla som ju z overalu, dala dole plienku a ona sa mi s tou okakanou ritkou vyšmykla z rúk a sadla si mi rovno na bundu. Cestou zašpinila plachtu na posteli (odkedy som zrušila prebaľovací pult, prebaľujem ju na našej posteli) a ja som myslela, že v tej chvíli z kože vyletím. Keď som to ako tak poumývala, frčali sme na plávanie, kde sme meškali 15 minút, pritom jedna lekcia trvá pol hodinu. 😀 Večer si s Paľom zvykne „strihnúť“ kameň, papier, nožnice, kto Lucku nachystá na spánok, prebalí ju a prezlečie do pyžama, lebo pri každom jednom realizovaní tejto olympijskej disciplíny pribudnú priemernému človeku na hlave tri šedivé vlasy.

S Tomáškom je to už oveľa jednoduchšie. Je čím ďalej, tým viac samostatný. Konečne! 😀 Ale ani s ním to nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Lucinku síce veľmi ľúbi, no stále jej nedovolí brať si hračky – bez ohľadu na to, či sú to jeho hračky, alebo jej. Drží sa pravidla, čo vidím, to je moje. A tak sú každú chvíľu u nás zvady a z detskej sa ozýva plač. Ja to ale často ignorujem.

Lucka je na neho dosť naviazaná. Ráno len čo vstaneme, hneď zisťuje, kde je Tomi. Vie povedať tri slová: tata, mama a ta-n, čo v preklade znamená Tomi. Len čo ju položím na zem, rozbehne sa do detskej a kričí Ta-n, Ta-n. A keby ste videli tú radosť v očiach, keď ho nájde a ťahá z neho paplón. Skúsim to raz natočiť, aby som na takéto krásne chvíľky len tak nezabudla.

Konečne sú tu veľkonočné sviatky a ja mám príležitosť dospať posun času, na ktorý si môj organizmus ešte nezvykol. Zato deti ani nepostrehli, že sa niečo také udialo. Obaja predtým vstávali pred šiestou a ked sme ich uložili o hodinu skôr, tak aj o hodinu skôr vstali, takže po novom znova vstávajú o šiestej…

Andrea