Babička vedela liečiť stromy

Knihu Eliška a korálničkovia napísala herečka a teraz už i spisovateľka Nela Boudová tak trochu pod dozorom vlastných synov. Hlavný priestor však dostala jej fantázia a návraty do detstva.

„Kniha odráža moje detstvo v ideálnej podobe,“ tvrdí herečka vo svojej prvotine. Píše už druhú knihu. Tú dokončí hneď, ako nastúpi poriadna jar. Na rozkvitnutej lúke sa vraj oveľa lepšie fantazíruje…

Prvé boli kúzelné koráliky

„Najskôr mi napadli koráliky, ktoré by sa v noci premieňali na škriatkov. To bol prvý moment. Potom som začala písať sama o sebe pre radosť na dovolenke pri mori a potom každú voľnú chvíľku. Nemyslela som si, žeby kniha niekedy vyšla, ale tá činnosť ma veľmi bavila. V písaní je totiž v porovnaní s hraním obrovská sloboda.“

Dievčenská kniha môže zaujímať i chlapcov

„Skúsila som ju čítať chlapcom (deväťročnému synovi Andrejovi a sedemročnému Daliborovi). Hoci si myslím, že je to kniha určená najmä dievčatám, mala ohlas a bavila ich. Dokonca mi začali radiť, no keď už bolo tých rád priveľa, tak som im povedala, nech si píšu vlastnú knihu. Niektoré ich nápady som však použila. Knižku som predčítala i ďalším deťom, ktoré boli u nás na chalupe na prázdninách, a až keď som videla ich reakcie, dopísala som ju a poslala do vydavateľstva.“

Moje idealizované detstvo

Je to príbeh dievčatka Elišky, ktorá je precitlivená, vznetlivá, ale i zvedavá a veľmi bystrá. Žije sama so svojou mamičkou a snaží sa zorientovať vo svete dospelých. Hoci je ešte len predškoláčka, cestuje sama autobusom za babičkou, dedkom a strýkom Tondom – vegetariánom na dedinu. Miluje život na dedine, prírodu aj zvieratá. Vôbec sa jej nechce naspäť do mesta, pretože na dedine sa jej stávajú rôzne zázračné veci. Pri putovaní ju sprevádzajú škriatkovia korálničkovia, ktorých nosí normálne zavesených na krku ako koráliky.

„Námet som, samozrejme, čerpala z vlastného detstva, ale v oveľa väčšej miere som uplatňovala fantáziu. Strýka Tondu som skutočne mala. Bol to pre mňa predobraz dokonalého mužského sveta. Strýko už, bohužiaľ, nežije, tak som sa k nemu skrz toho zidealizovaného v knihe vrátila.“

Babička liečila stromy

„Dodnes mám v sebe tú zmes pocitov z kostola, kam som chodievala spolu s babičkou – fascinácia, zároveň však aj zmätok a nepochopenie. Chlad, krása, dôstojnosť, ticho. Rozčuľovalo ma, že tomu nerozumiem, pritom lákalo a vzrušovalo. Bola som pokorná.

Príroda ma veľmi oslovila. Vyrastala som sama medzi starými ľuďmi, tak som utekala k zvieratám. S babičkou sme zbierali ovocie do výkupu, nemali sme veľa peňazí. Rada spomínam na debničky s ríbezľami, jablkami a čerešňami. Babička sa výborne starala o kvety, mali sme úžasnú kvetinovú záhradku. Navyše vedela liečiť stromy. Pamätám si, ako nám vietor zničil starý orech. Zlomil mu hlavný konár a babička bola veľmi nešťastná.

Potom sme sa vybrali na lúku na kravské lajná. Tými babička natrela obidva konce konára, obviazala ich handrami a konár sa uzdravil. Nikdy som o takomto recepte nepočula. Ani predtým, ani potom. Ale fungoval. Teraz sa k prírode vraciam znova.“

Kniha žije s nami kus života

„Rodičia mi, bohužiaľ, čítať nemohli, žila som s babičkou. Ale zle videla. Sama som začala čítať asi až v šiestej triede a odvtedy čítam veľmi veľa.

Chlapcom čítame odmalička pravidelne každý večer. Teraz práve sledujeme dobrodružstvá Alice v krajine zázrakov, z tejto knihy sú úplne vedľa a Čarodejníka Zememorí. Ušila som si na seba tak trošku bič. Keď totiž vynechám jeden večer, hneď sa bránia. Zavše som taká unavená, že zaspím okamžite, ako dočítam rozprávku. Na preberanie príbehu už silu nemám. Vrátime sa k nemu však na prechádzke, v aute, pri úplne iných situáciách, takže kniha s nami žije kus života.“