Baby LIVE! Šarlotka (1)

Pôrod bol rýchly, no kričala som

Mama hovorí, že ma porodila kýchnutím a že by išla pokojne rodiť zajtra znova. V brušku mi bolo skvele, ale už tam bolo málo miesta, tak som prišla na svet.

Prvý raz sa nadýchnuť a začať kričať, to vám bol výkon. A hlavne ma to nahnevalo, preto som kričala ako o život.
V bruškovom domčeku mi bolo teplučko, mäkučko, príjemne, stále ma mama hladkala a hojdala…a odrazu mi je teplo, zima, bolí ma brucho, som hladná, nudím sa, som sama…

Mamine budem diktovať

No a toto všetko musím mojim rodičom oznamovať krikom, lebo zatiaľ neviem rozprávať. Ale každá jedna situácia má iný typ kriku, aby to vedeli rozoznať. Zo začiatku mi nerozumeli, a to ma hnevalo ešte viac.

Preto som kričala z hnevu a oni okolo mňa pobehovali, masírovali mi bruško, obliekali ma, vyzliekali, cvičili so mnou…
Ja som pritom iba chcela pohladkať a pohojdať, aby som mohla zaspať.

Cestou týchto denníčkov vám budem písať o všetkom, čo sa deje v mojom živote. Posťažujem sa na rodičov, priznám vám všetky huncútstva, každý krôčik či pád.

Keďže som ešte malá a moje prsty sú zatiaľ príliš krátke, aby mohli stláčať klávesnicu počítača, bude za mňa písať moja mama. Vždy jej nadiktujem, čo má napísať a ona to len gramaticky upraví, keďže už má za sebou školy a vie kde ide “y” a kde “i”. A hlavne sa bude učiť tlmočiť moje slová z „detičtiny“ do „dospeláčtiny.“

Čítajte aj:

• Naše telo po pôrode
• Detské pestúnky

Nie som už vôbec maličká

Všetky tety, ktoré ma vidia na mňa špúlia ústa, rozprávajú tak nejako divne, chichúňajú sa a stále dokola hovoria, že som maličká. Ale ja si pripadám už dosť veľká, niektoré dupačky ma už poriadne tlačia, neviem v nich vystrieť nohy.

Ešte pár dní to v nich vydržím, ale keď to mama nepochopí a neprestane mi ich obliekať, budem kričať.
Len si musím rozmyslieť, ktorý typ kriku použijem. Aby mi niekto rozumel a nemusela som sa opakovať.

Rodičia sa načakali aj potrápili

Kým som prišla na svet, naši sa načakali. Mama mi hovorila, že kým otehotnela, prešli viac ako tri roky skúšania, všelijakých liekov, vyšetrení, operácií, trápenia.

Najprv bola mama tehotná s mojím bračekom, ten však odišiel k anjelikom, kým bol ešte úplne malilinký.
A potom po troch mesiacoch som bola v brušku ja. Od začiatku som vraj bola poriadna Bombička, mame bývalo zle od žalúdka, vraj som ju veľmi vyčerpávala, a preto veľa spala.

Ale potom, keď už som bola väčšia, ma začali voziť v plechových škatuliach, ktorým oni hovoria auto a potom aj v takej obrovskom balíku, vraj v lietadle. Stále mi hovorili, čo práve vidíme, kde práve sme…No ale však nie je svet ako svet?

Prečítajte si tiež:

• Máme psa – čo musí vedieť moje dieťa?
• Od mamy ani na krok!

Spoznala som aj Dolly
Pre mňa bol každý výlet rovnaký, bolo mi príjemne, stále ma naši hladkali, hojdali, cítila som sa v bezpečí. A cez maminu kožu na bruchu som sem-tam aj videla a cítila, čo sa deje okolo mňa.

Zaujímavé bolo, keď som dorástla do veľkosti bruškového domčeka. Zistila som, že keď sa niečo oň oprie, môžem to ohmatávať rukou. Tak som všetko skúšala.

No a keď sa prvýkrát so mnou snažila nadviazať kontakt naša psica Dolly, netušila som, čo to je. Okopávala som ju dosť intenzívne, skúšala som ju odtlačiť lenže ona sa nedala.

Až keď som ju videla naživo, pochopila som, že je to moja staršia „sestra“. Nevyzerá síce ako ja, ale mama s ockom jej stále hovoria, že musí na mňa dávať pozor, že je staršia, že ma má ľúbiť a ochraňovať.

Sem-tam od nej dostanem pusu. Je síce taká mokrá a iná ako od mamy, ale páči sa mi to. Dúfam, že keď vyrastiem a budem už chodiť, budeme kamošky. Lebo vyzerá veľmi sympaticky a múdro, určite ma všeličo naučí.

Babky ma nosia na rukách:)

Viete kde bývame? V lese na Kysuciach. Všade je tak ticho, počujem vtáčiky, cvrčky, žabky, žblnkajúci potôčik a štekajúcu Dolly, keď ide okolo zatúlaný cyklista. Páči sa mi spať vonku v kočíku, počúvam ticho okolo, vzduch je voňavý.

Keď ideme do mesta, tam sa mi až tak dobre nespí, lebo všade je hluk a krik a smrad. No ale kvôli mame spím aj v meste, len musí so mnou stále chodiť, aby ma hojdala.

Hneď, ako zastaví, otvorím oči, zagúľam nimi a začnem kričať, aby sme pokračovali.
A niekedy chodíme k babkám a dedom. Oni sú strašne fajn, stále ma nosia na rukách, hojdajú, hovoria mi, že keď vyrastiem, budú ma rozmaznávať. Síce ešte netuším čo to je, ale podľa toho akým tónom to hovoria viem, že to bude super. Už aby som vyrástla.

Teším sa na vás, všetkých mojich nových kamarátov.

Vaša Šarlotka