Baby LIVE! Šarlotka (68): Prvýkrát sama

Hneď prvý večer, keď sme sa s kolegyňou presúvali cez polovicu našej krajiny, mi prišlo clivo. Chýbala mi vôňa môjho prvorodeného dieťaťa. Chýbalo mi „debatovanie“. Chýbalo mi pišťanie a „cmučkanie“ a hryzenie a hladkanie… proste som si uvedomila, že nie som veľmi v stave žiť bez dieťaťa. Aj keď viem, že som o pár dní doma, moje telo a myseľ sa búria a nedovolia mi celý deň myslieť na nič iné, len na to, ako im to spolu ide, či je všetko v poriadku, či jej chýbam, či neplače… hneď na druhý deň som sa sama sebe priznala, že som závislák.

Predpokladám, že som neobjavila ani Ameriku, ani žiadny nový svet, mám však pocit, že mi chýba kúsok tela. Sú to pre mňa nové emócie, ktoré sa učím spracovávať a akceptovať. Niekedy mi to ide lepšie, niekedy horšie. Snažím sa však nebyť hysterická, nepoddať sa a prežiť. Aj pár dní bez dieťaťa, ktoré bolo posledný rok a pol pri mne každý jeden deň. Úplne každý deň som ju hoci len spiacu pohladkala, a to mi stačilo. Ten pocit, že je pri mne a môžem ju vidieť, ovoňať a ochrániť, ma robil pokojnou a vyrovnanou.

Čím bližšie som k okamihu, keď sa opäť uvidíme, ohmatáme a ohryzkáme, neviem vydržať. Tak ako som sa tešila, že zmením na pár dní myšlienky, som sa po jednom dni chcela vrátiť domov.

Čítajte aj:

Nástrahy vzťahu matky a dcéry
Syndróm ideálnej matky
Ako zvládať rodičovstvo v pokoji a pohode

Ako však hovorí moja mama – dala si sa na boj, musíš dobojovať! Preto som po večeroch ronila slzy, aby som sa ráno prebudila do každého ďalšieho nového dňa s odhodlaním, že som opäť o jeden deň bližšie k návratu domov a tento deň už svoje emócie zvládnem. No nezvládla som. 🙂 Nehanbím sa za to, je to asi prirodzené a inštinktívne od prírody dané, že matka jednoducho patrí k svojmu potomkovi a každé odlúčenie bolí dušu aj telo.

Každé ráno a večer sme spolu telefonovali a keď som počula to jej „mama, mama”, ťažko sa mi dýchalo. Hrča v krku, málo kyslíka, vypnutý gombík racionality v hlave a zastavené srdce. Som obyčajná matka – závisláčka! 🙂

Po dlhom čase som počas pobytu mimo domu pozerala televíziu a zistila som, že naši politici sa začínajú meniť na hercov. Možno je to najlepšie, čo sa nám – ich voličom – môže stať. Budeme pozerať na to, ako hrajú drámy, komédie, horory, budeme im tlieskať, zabávať sa s nimi a všetko bude hneď znesiteľnejšie. Možno aj ich rozhodnutie o zániku našej aj tak zbytočnej krajiny nám príde ako veľká zábava a odmeníme našich „krajinodejateľov“ standing ovation. Veď prečo nie, v živote je zábava dôležitá, pomáha predchádzať psychickým a aj mnohým fyzickým problémom. A som celkom rada, že s príchodom domov ma nebude lákať pustiť si televízor, keďže zatiaľ žiadnym nedisponujeme. 🙂

Opatrujte sa a čakajte na to babie leto, vraj má byť budúci týždeň. My sme naň už pripravení. Aj psychicky, aj oblečením 🙂