Baby LIVE! Šarlotka (72): Sny si treba plniť v rekordne krátkom čase

Často som z toho taká unavená, že by som bola schopná zo dňa na deň zatvoriť kanceláriu a odísť. Hocikam… niekam „do tepla“. Bolo jedno obdobie, keď som vážne uvažovala nad tým, že sa začnem živiť chovom hospodárskych biozvierat a pestovaním bioplodín. Po vypracovaní podnikateľského plánu s rozpočtami som od svojho sna upustila a keď do nášho kurína prvýkrát zavítala líška, úplne som sa ho vzdala.

Hospodár je priamo úmerne závislý od počasia, a to sa v posledných rokoch stáva nepredvídateľným a žiadne starobabkovské pranostiky už nefungujú. Moja starká ma učila všetky tie „odpozoróváňá prírodné“, ktoré boli viac ako kadejaké počítačové predpovede a simulácie. Dnes stačí, aby som si na mobile zapla aplikáciu počasia a hneď viem, čo ma čaká o hodinu, či mám do kabelky priložiť dáždnik, alebo vyzliecť teplý sveter. Doba neuveriteľne rýchlo napreduje a na ľudí sa kladú obrovské nároky.

S ambíciami treba zaspávať i vstávať, sny si treba plniť v rekordne krátkych časových úsekoch, materiálne statky sú dôležitou súčasťou statusu človeka.

Niekedy mi je smutno za okamihmi na dedine, kde sme ako deti žijúce v nižšej strednej vrstve vyfasovali na raňajky krajec domáceho chleba s hrubo natretým maslom a posypaný kryštálovým cukrom. Kde nedostatok nútil využívať kreativitu a improvizáciu v každej situácii. Kde nám starý otec postavil bunker v kôlni tak, že keď ukladal narúbané drevo okolo steny, nechal medzi stenou a drevom pol metra priestoru, v polovici uchytil drevotrieskové „poschodie“, spevnil vchod a najúžasnejšia skrýša v celej dedine bola hotová. Chodili nám ju obzerať všetky deti a tú závisť vidím pred očami ešte dnes. Alebo keď sme chodili na pole kradnúť kukuričné klasy, aby sme si z nich spravili bábiky. Stačila troška adrenalínu, odvaha ísť večer von, čierna školská fixka a bábika bola na svete.

Čítajte aj:

Čo je hra?
Máme mačku a malé dieťa
Tradičné cukrovinky netradične

Keď si večer sadám unavená do kresla a neviem sa prinútiť vstať, pýtam sa sama seba: „Čo si bude pamätať moje dieťa zo svojho detstva?“

Minulý víkend sme boli na detskej oslave. Malé deti sa hrali s kadejakými pískajúcimi a spievajúcimi hračkami a väčšie deti hrali hry na mobiloch svojich rodičov. Absolútne mi tam chýbala detská spontánnosť. Prirodzenosť, fantázia, pocit, že som na detskej oslave. Výzdoba tomu nasvedčovala, deti však boli nalepené na malej obrazovke, kde sa hýbali kadejaké obrázky, a híkali podľa aktuálneho úspechu či neúspechu hrajúceho, prípadne sa snažili vydolovať zo všetkého okololežiaceho nejaký zábavný zvuk.

Je mi úplne jasné, že svoje deti neuchránim od pokroku doby a ani to nechcem. Viem, že technický pokrok je nutnosťou a akceptovať modernú dobu v každom smere je moja povinnosť. Len sa neviem zbaviť pocitu obmedzenosti, keď musím ísť so svojím malým divochom do banky a aby som sa mohla päť minút sústrediť na nervóznu pani pri okienku, musím vytiahnuť z kabelky tablet a pustiť dieťaťu rozprávku. Je to asi dosť bežné, lebo často napríklad v reštaurácii vidím rodičov, ktorí sa chcú pokojne naobedovať, ako utišujú svoje dieťa púšťaním rozprávok na rôznych prehrávačoch.

Je mi ľúto toho, že naši rodičia nemajú toľko času na svoje vnúčatá a nemôžu sa im venovať toľko, koľko sa nám venovali naši starí rodičia, lebo musia ešte niekoľko rokov pracovať. A keď sa im podarí dožiť sa dôchodku, sú takí fyzicky opotrebovaní, že sa musíme o nich starať my. Doba, v ktorej privádzame na svet svoje deti, je náročná pre všetkých zúčastnených a často chápem matky, ktoré odložia svoje potomstvo trebárs do hniezda záchrany. Chcú pre svoje dieťa niečo lepšie, viac, ako im dokážu dať ony. Hoci by možno stačili tie kukuričné bábiky. 🙂

Veľmi si želám, aby moje dieťa vedelo využívať svoju fantáziu a budem robiť všetko pre to, aby som ju to naučila. A možno jej niekedy budem robiť aj ten pocukrovaný chlieb na raňajky… jasné, že s trstinovým cukrom. 🙂

Mika