Baby LIVE! Šarlotka (87): Chatovačka, lyžovačka, karneval a obraz….

Včera večer som sa konečne začala tešiť. Čakala som na tento okamih a pocit od leta a dúfala som, že príde ešte pred pôrodom. Z rozprávania mnohých kamarátok viem, že niektorým sa podarilo podobnú radosť zažiť až niekoľko mesiacov po pôrode, preto som veľmi rada, že ja si môžem svoju radosť užívať už teraz.

Zdroj: archiv redakce

Predstavujem si, ako bude Bombička II. vyzerať (podľa 4D sona úplne identicky s Bombičkou I.), aké bude bábätko, riešim dojčenie, pripravujem sa psychicky i fyzicky na pôrod, objavil sa u mňa syndróm vtáčieho hniezda (chudák Norko) a vôbec sa konečne začínam cítiť dobre vo svojej tehotnej koži.

Konečne sa moje telo rozhodlo pribrať, aj keď si nie som istá, či to nebude len voda, pretože si pripadám parádne spuchnutá, ruky mám niekedy ako Shrek a na členky radšej ani nepozerám, nech ma nechytí depka. Cez deň vypijem svojich obvyklých 3,5 litra tekutín a vycikám tak tretinu. Zato v noci sa moje obličky spamätajú, začnú „makať“, chodím na záchod každé dve hodinky a vycikám aj to, čo som nevypila.

Čítajte aj:

Ako to máme so starými mamami?
Deti sa smejú už v brušku
Prístup k novorodencom na pôrodnej sále sa mení

Zábavné na týchto nočných „cikacích párty“ je to, ako sa hviezda v bruchu počas cikania prehadzuje. Predpokladám, že sa teší z uvoľňujúceho sa priestoru, a preto sa okamžite, ako začnem vyprázdňovať „cik-nádobu“, spustia premety, kopance, keby bolo počuť zvuky, určite aj vzdychy by som zachytila. Sem-tam ešte pri tom kopne do mechúra a vtedy na sekundu spustí doslova hadicový prúd špliechajúci do výšky.

V piatok ráno idem do poradne, uvidím, čo mi na tie opuchy a cikacie problémy povedia. Idem prvýkrát na veľký monitor popočúvať srdiečko a skontrolovať kontrakcie, tak sa modlím, aby hlavne to druhé bolo ok. Lebo pri Šarlot som presne po tomto prvom monitore bežala do nemocnice, keďže sa objavili kontrakcie a doktor nechcel nič riskovať. A fakt sa mi už nechce ísť ležať na nepohodlnú kovovú uzučkú posteľ a objednávať si jedlo na donášku.

Hádajte, aká som maska?

Cez víkend sme boli na rodinnom víkende spolu s ďalšími dvoma spriatelenými rodinami na Orave. Pôvodný plán bol „expedícia Apalucha“, čiže tatovia s deťmi, keďže však na poslednú chvíľu niekoľkí účastníci zájazdu svoj zámer prehodnotili a uprednostnili aktivity s komfortom prítomnosti matky svojich detí, rozhodnutie padlo deň pred odchodom. Chlapi pozvali so sebou aj ženy a dokonca kamaráti s najväčšími deťmi si pribalili aj babku a dedka. A optimistický pohľad môjho muža a jeho riešenie celej situácie nakoniec priniesli príjemný víkend.

Boli sme sa lyžovať – z našej rodiny sa lyžovala iba Šarlot, podnikli sme pirátsku výpravu do rozpadnutých a opustených oravských dreveníc, spravili sme si karneval, prežili niekoľko vankúšových vojen a hlavne zmenili miesto existencie, čo obvykle zaženie každú zlú náladu a prinesie nový vzduch do pľúc.

Ja som síce bola pripravená na to, že budem celý víkend sama doma, a naplánovala som si šperkovanie, osádzanie lustrov, prípravu tašky do pôrodnice a podobné užitočné aktivity, rýchlo som sa však prispôsobila novej situácii a „chatovačku“ som si príslušne užila. Najviac si celý čas užívali, prirodzene, deti. Dospelí sa predháňali vo vymýšľaní čo najzaujímavejších aktivít a odmenou im boli zubaté úsmevy, pištiace hlasivky a večerné bezproblémové zaspávanie vypnutím čarovného gombíka.

Prvýkrát na lyžiach

No a v nedeľu bol v našom meste ohlásený celomestský detský karneval, ktorý sa nám podarilo stihnúť a som veľmi rada. Šarlot bola v absolútnom vytržení. Kopa detí prezlečených do úžasných masiek, hudba, balóniky, šašovia, noví kamaráti… skoro celé dve hodiny prepišťala, „pre-jéééjovala“, pretancovala, dokonca sa nám podarilo aj vyhrať v tombole a aj ako maska (španielska tanečnica) dostala cenu. Absolútne spokojní sme odchádzali s novým zážitkom a odhodlaním, že túto aktivitu budúci rok absolvujeme už s dvoma maskami. A ja som si dala záväzok, že im obidvom vyrobím originálne masky – začínam nad nimi premýšľať.

Po zážitku z bezprostrednosti našej hviezdy medzi cudzími ľuďmi som si spokojne vnútorne „priadla“ a ocenila som náš prístup k jej výchove. Niekedy počujem od kadekoho názory na to, ako nevhodne či nesprávne vychovávame, teraz som sa však presvedčila na vlastné oči a uši, že počúvať vlastný inštinkt a robiť veci prirodzene je určite lepšie, ako umelo nútiť seba i svojich potomkov do niečoho, čo možno nikdy nikto neocení.

Mami, kukáš, ako sa tancuje?