Baby LIVE! Šarlotka (88): Je toto začiatok konca?

Že ľudský život tam stojí asi tak isto ako kilo čistého vzduchu. Že ľudské práva a morálka stratili svoju hodnotu už dávno pred vypuknutím nepokojov. Že ustavičné agresívne presadzovanie pseudomoci, kontrolovanie, bezprávne a neľudské konanie tých, ktorí sľúbili chrániť a starať sa, dohnalo zúbožený ľud k vojne.

Hoci som ozajstnú vojnu nikdy na vlastnej koži nezažila, jej blízkosť a reálnosť ma desí. Nerozumiem sa politike, máme však kolegu vo firme, ktorý je vcelku zbehnutý, chápe prepojenia jednotlivých ekonomík, dokáže analyticky zhodnotiť realitu a keď niekedy debatujeme na túto tému, skončíme vždy nepríjemným tichom a potláčaním strachu v našich hlavách.

Je toto začiatok konca? Máme si začať budovať tajné úkryty na prežitie? Ochránia nás tí, ktorí to majú v náplni práce? Pochybujem. Som možno skeptik a pesimista, ale nechcem zatvárať oči pred realitou a tváriť sa, že sa to všetko nejako vyrieši. Pretože sa nevyrieši. Nikto nikdy za nikoho nič nevyriešil. Keby som nemala Šarlot a ďalšiu z radu Bombičiek vo svojich útrobách, pri tejto správe z Ukrajiny by som pobalila nutnosti a utekala.

Za lepším životom, za krajšími zajtrajškami. Znie to ako klišé, ja však verím, že niekde na zemi také miesto existuje. Že keď ja dám, bude mi vrátené. Že keď sa budem správať slušne a poctivo, budem za to odmenená minimálne akceptáciou a rešpektovaním mojej osoby.

Čítajte aj:

Adoptovala som černošské bábätko
Ako najlepšie sporiť dieťaťu?
Keď súrodenec žiarli

Obdivujem rodiny, ktoré dokázali v časoch tvrdého komunizmu emigrovať a začínať niekde v neznáme odznova. Keď si predstavím tú obrovskú zodpovednosť rodičov za vlastné deti, za ich budúcnosť a istoty, niekedy radšej prepnem na iný „kanál“. Rada by som bola krátkozraká naivka, ktorá bezhranične verí tým hore a riadi sa ich momentálnymi náladami a potrebami.

Rada by som nevidela, ako sa kradne, ako sa účelne manipuluje, ako sa vymývajú mozgy strednej triede. Niekedy túžim len tak žiť zo dňa na deň, piecť buchty, variť kávu, s priateľmi hrať na terase karty a fajčiť cigary. Len tak byť a nič neriešiť. Nemať zodpovednosť a strach. Netrápiť sa zajtrajškom.

Prepáčte za pesimizmus mojich predošlých riadkov, obvykle mi pomáha vypísať sa zo všetkého negatívneho, čo ma ťaží. Raz možno napíšem knihu, len dúfam, že to nebude žiadna Anna Karenina či podobné „pozitívne“ dielko. 

Niekedy, keď zatvorím oči a začnem si predstavovať najbližšie dni a mesiace, vidím sa šťastná. S malým ružovým pišťadlom v perinke nacucnutým na mliekarni. Už si ju viem celkom živo predstaviť, opakujem si teoretické i praktické vedomosti, ktoré som si osvojila pri Šarlotke na prežitie prvých dní a týždňov.

Začínam plánovať leto, ako si ho spolu užijeme všetky tri aj s naším tatom. Ako budeme stavať pieskové i vzdušné zámky, plieť záhradku, naháňať našu hydinu, sadiť kvietky a opaľovať nošteky. Piecť koláče, usmievať sa ako spokojná rodina z reklamy na sladkosti a nič neriešiť. Len svoju rodinu, svoje šťastie, svoj pokoj.

Niekedy cítim oprávnenú nespravodlivosť za to, že mi bola nadelená inteligencia, ktorá ma núti zbytočne riešiť, trápiť sa a mať depky. Keby sa dala niekde predať, dajte kontakt. Určite sa postavím do radu a ochotne kus poznania odovzdám. Hoc aj zadarmo. 

Modlime sa za všetkých na Ukrajine, tiež sú to len obyčajní ľudia, ktorí chcú žiť, usmievať sa a vychovávať svoje deti v pokoji.

Bombičky