Baby LIVE! Šarlotka (91): Život bez detí

Veľmi mi záleží na tom, aby aj moje deti boli „knihomoli“, pretože knihy, príbehy v nich, obal, kontakt kože s papierom je niečo, čo im žiadny internet, žiadna technika nedá. Šarlot od bruška zaspávala pri nahovorených klasických rozprávkach a teraz, odkedy začala vnímať a trošku sa sústrediť na naše čítanie, sa jej snažíme každý večer nejakú rozprávku prečítať. Jasné, že nie vždy sme ocenení jej záujmom, každopádne vždy zabodujú obrázky v knižke.

Ešte viac sa jej páči, keď sa natlačím k nej do postele a rozprávam jej vymyslenú rozprávku o princeznej, o zvieratkách, drakoch a kráľovnách. Vtedy si obvykle oprie čelo o môj nos, uvelebí sa do svojej najobľúbenejšej polohy na bruchu s rukami pod vankúšom a počúva. Či už dokáže rozumieť tomu, čo hovorím, je otázne, určite ju však uspáva môj tichý a upokojujúci hlas.

Sú večery, keď ani moje veľkotonážne telo v malej postieľke, polhodinová story o udatnom zajkovi ani hladkanie po chrbte nezaberú a naše dieťa nám dokazuje nevyčerpateľnosť svojich energetických zásob. Vtedy si vždy poviem, že som to druhé tehotenstvo asi mala ešte odložiť. Užiť si jedno dieťa a „potom“ mať druhé.

Čítajte aj:

Chcete, aby vám to vo vzťahu fungovalo?
Potravinová alergia u detí a život s ňou
Dcéra sa hrá v jasliach sama. Čo s tým?

Kedy je však ten správny čas mať druhé dieťa? Lebo keď vidím, aké úžasné je mať doma dvojročné samostatné dieťa, ktoré si vyžaduje moju pozornosť, pretože začína nasávať svet ako špongia, mám pocit, že teraz ten správny čas nie je. O rok či dva sa to malé stvorenie bude stále vyvíjať, bude vyžadovať zas iné, budeme sa spolu učiť farby, kvietky, zvieratká… tak vlastne kedy? O päť rokov, o desať? To už budem stará a nepoužiteľná na rodenie a moje dieťa bude vyžadovať zas ďalšie veci.

Stále som zmätená z toho, čo bude, až sa narodí Bombička II. Stále premýšľam, či budem mať dosť času, lásky, priestoru pre dve osoby, či si dokážem nájsť ten správny systém na výchovu oboch s dvojročným rozdielom. Norko mi hovorí, že som na seba príliš náročná a že si dávam vysokú pomyselnú latku.

Ja len viem, že na deti som sa veľmi tešila a teraz by som im chcela venovať časť zo seba. Odovzdať im všetko to, čo som sa za doterajší život naučila, a spraviť z nich skvelých ľudí, pre ktorých život bude zodpovednou zábavou. A práve toto mi príde ako veľmi náročná úloha. 

Minule sme sa bavili s mojím mužom múdrym (– to nie je irónia, len parafrázujem jednu našu obľúbenú pesničku) o ľuďoch, ktorí sa rozhodnú existovať bez detí.

Niekto by povedal, že sme blázni… my len žijeme… 🙂

Obdivujem ich. A nechápem zároveň. Jasné, že kým som ja sama neporodila a neobjavila tú silu rodiny, tiež som niekedy zvažovala, či vôbec. S každým rokom, s každým úspechom či neúspechom, s každou novou objavenou časťou zeme či vlastnej identity som sa pristihla pri tom, že sa zamýšľam nad deťmi. Či nie je jednoduchšie a komfortnejšie ostať len s partnerom. Či sa náš život bude uberať rovnakým smerom, či budeme chodiť do sveta, či sa budeme môcť hocikedy zbaliť a odletieť hocikam… no nemôžeme.

Musíme si to všetko naplánovať a zorganizovať, ale stále to ide. Všetko je len o tom, ako sa rodičia vedia prispôsobiť situácii a spracovať ju. Niekto mi raz povedal, že uvidíš, s dieťaťom už nebudeš toľko cestovať. Necestujem, to je pravda, ale mi to ani nechýba. Predtým som svoj voľný čas vypĺňala kadejakými aktivitami, vymýšľali sme si výlety, ciele na dosiahnutie, šetrili sme na vysnívané dovolenky.

Teraz sa naše priority upriamili na jeden malý ružovolíci tancujúci objekt, ktorý pribudol medzi každodenné „povinnosti“. A fakt, že do Afriky pôjdem až o pár rokov, ma vôbec netrápi. Viem, že keď deti trošku odrastú a začnú vnímať svet, pôjdeme tam spolu. A to už žirafy, hrochy a slony nebudú len pre moje oči a opice neukradnú len moje ovocie, už to všetko bude o „nás“.

Keby ste sa ma pred desiatimi rokmi opýtali, či chcem mať deti, povedala by som, že raz možno. Niekedy, keď už budem mať odžité, keď si splním svoje sny a s pokojom sa zo mňa stane žienka domáca krížená s matkou. Teraz však viem, že som sa mýlila a nebolo to mojou hlúposťou, len nevyzretosťou. Najprv som potrebovala stretnúť svojho princa na bielom koni, zžiť sa s ním, zažiť s ním niečo, kúpiť si vysnívaný dom, pustiť sa do vlastnej firmy, založiť si farmu a odrazu nastal okamih, keď sa náš život začal točiť v rovnakých „nezaujímavých“ momentoch.

A vtedy prišiel ten správny čas. Otočiť náš spoločný dobrodružný život a smerovanie na východ. Tam, kde vychádza nové slnko, kde sa začína nová éra budúcnosti, kde sa plnia naše nové sny.

Tí, ktorí sa rozhodnú ostať bez detí, možno nevedia nájsť ten správny smer. Možno netušia, o čom to je, lebo to neskúsili. A možno sa len nechcú obrať o komfortnosť existencie bez obmedzení. Každý má právo rozhodnúť sa podľa seba. Každý si zje polievku uvarenú podľa vlastného receptu.

Odkedy máme Šarlotku, aj tie buchty chutia akosi inak. Norko hovorí, že do nich dávam oveľa viac lásky a obety… tajnú maminu ingredienciu. 🙂

Usmievajte sa, plňte si sny, choďte za svojimi cieľmi a túžbami, nepremrhajte život čakaním na „niečo viac“. Každý okamih bude taký, aký si ho sami spravíte. Váš život bude presne taký, aký ho chcete.

Len musíte veľmi, veľmi chcieť, modliť sa, prosiť, kajať sa a „makať“. Život nie je ľahký, ale vie byť krásny. A tá krása nahradí všetku bolesť a utrpenie.

Doskakavenia, priatelia!

Mika & Bombičky