Čo potrebujú bábätká, aby boli šťastné?

Doprajte im ohľaduplný pôrod

Moderná medicína celkom iste zachránila život mnohým bábätkám, ktoré by pôrod predtým pravdepodobne neprežili. Lenže čo je veľa, to je veľa. Bábätká sú malé citlivé bytosti, pre ktoré pôrod predstavuje náročnú situáciu, a nemocničná prax im to ešte sťažuje.

Takmer nikto sa dnes nepozastaví nad tým, že dieťatku, ktoré bolo deväť mesiacov schúlené v šere matkinej maternice, sa po pôrode naťahujú končatiny, svieti na ne ostré svetlo a často je oddelené od mamy aj na niekoľko hodín. Dieťa by pritom potrebovalo veľmi jemný a pozvoľný prechod. Ticho, šero, teplo a matkina náruč pristanú bábätku po pôrode najviac.

Rané útrapy si totiž bábätko ukladá do nevedomej časti mysle a nepríjemné pocity, ktoré sú s nimi spojené, sa potom môžu počas života vracať. To, že pôrodné zážitky zostávajú uložené kdesi hlboko v ľudskej pamäti, potvrdili v šesťdesiatych rokoch aj pokusy s LSD. Ľudia sa pri nich často prepadali späť k svojmu vlastnému pôrodu. Tieto zážitky sprevádzali nielen silné emócie, ale aj ukladanie sa do presných pôrodných polôh či napríklad sčervenanie kože na krku v miestach, kde bola omotaná pupočná šnúra.

Porovnávaním týchto konkrétnych zážitkov s pôrodnými záznamami sa ukázalo, že zážitky vyvolané drogou skutočne kopírujú pôrodné udalosti.

Dojčenie je základ, mami

Dojčenie nie je iba kŕmenie. Je to proces, pri ktorom dieťa zažíva lásku, bezpečie matkinej blízkosti aj príjemný pocit nasýtenia a prostredníctvom materského mlieka sa posilňuje aj detská imunita. Sú tu však aj ďalšie súvislosti. Dieťa pri dojčení určitým spôsobom dýcha, cicia, hýbe jazykom, prehĺta, odpočíva a v jeho tele prebiehajú ďalšie fyziologické procesy. Veľmi dôležitou súčasťou dojčenia je práve cucanie, ktoré posilňuje jazyk a svalstvo úst a tým zároveň stimuluje aj mozgové tkanivo.

Cucanie ako také je pravdepodobne veľmi dôležité pre neurologický vývoj dieťaťa. Toto zistenie podporujú nielen pozorovania dojčených bábätiek prostredníctvom moderných prístrojov, ale aj výsledky vedeckých výskumov, ktoré poukazujú na vyššie IQ u detí, ktoré boli dostatočne dojčené v prvom roku života. To, že nedostatočné dojčenie môže na deťoch zanechať celoživotné stopy, vedel už otec psychoanalýzy Sigmund Freud. Ten definoval tzv. orálnu osobnosť, teda neurotickú povahu, ktorá si priniesla do života záťaž práve z obdobia, keď ju matka mala dojčiť.

Často sa prejavuje prejedaním, pôžitkárstvom, závislosťami každého druhu, nesamostatnosťou a sklonom k obezite. Ak je teda nevyhnutné nahrádzať prirodzené dojčenie kŕmením z fľaše, je dôležité tomu venovať dostatok pozornosti. Kŕmenie z fľaše by malo vo všetkých ohľadoch kopírovať prirodzené dojčenie. Tvar cumlíka i jeho priepustnosť by mali čo najviac pripomínať fungovanie ženského prsníka, aby dieťa skutočne muselo usilovne cucať. Matka sa dokonca môže počas kŕmenia vyzliecť, aby dieťa prežívalo fyzický kontakt, rovnako ako pri dojčení.

Bez dotyku a blízkosti som stratené

Deti potrebujú oveľa viac fyzického dotyku, ako v dnešných časoch kočiarikov a oddelených postieľok zvyčajne dostávajú. Zdá sa, že pre ich psychický i fyzický vývoj je nesmierne dôležité, aby ich matky nosili v náručí.

Vo svojej knihe Koncept kontinua na to upozorňuje autorka Jean Lieddloffová, ktorá strávila niekoľko rokov v Južnej Amerike medzi primitívnymi Indiánmi kmeňa Yequánov. Autorka si všimla jednak to, že Indiáni sú oveľa spokojnejší a šťastnejší ako bežný západný človek, ale aj to, že deti Yequánov sú od prvého okamihu, keď sa narodia, u mamy v náručí alebo aspoň v tesnom fyzickom kontakte s ňou, a to vo dne v noci. Je to naša ľudská prirodzenosť, na ktorú nás príroda nastavila počas miliónov rokov nášho vývoja.

Dieťatko, ktorému chýba materská náruč, trpí nedostatkom blízkosti, čo do jeho života vnáša nespokojnosť a neistotu. Liedloffová okrem iného tvrdí, že deti, ktoré sú nosené, bývajú oveľa pokojnejšie. „Prirodzená logika je v ostrom protiklade s vierou v evolúciu živočíšneho druhu, ktorého charakteristikou je to, že milióny mláďat privádzajú svojich rodičov na pokraj šialenstva,“ píše autorka knihy Koncept kontinua.

Čítajte tiež:

• Odlúčenie a emočné prejavy dieťaťa
• Ako môžeme ochrániť dieťa?
• Citové prilipnutie k matke? To je pomyselná pupočná šnúra

Z pokojného spánku čerpám silu

S fyzickou blízkosťou a dojčením súvisí aj kvalita spánku. Keď je dieťa správne nadojčené, je spokojné a pomaly sa ponára do príjemného pokojného spánku. Kým však zaspí úplne, prechádza takzvaným alfa stavom. U bábätka ho spoznáte podľa toho, že má pootvorené viečka a pohybuje očami.

Je to fáza spánku, ktorá je pre vývoj detskej psychiky veľmi dôležitá. Aby sa dieťa mohlo takto spokojne „prepadnúť do alfy“, musí byť sýte, ležať v polohe, v ktorej má uvoľnené krčné svaly, a musí sa cítiť v bezpečí. Základnou podmienkou bezpečia je práve blízkosť rodičov. Čoraz viac lekárov, psychológov a vedcov sa preto dnes prikláňa k spoločnému spaniu. Margot Sunderlandová, riaditeľka vzdelávania v londýnskom Centre pre psychické zdravie detí, preštudovala asi osemsto lekárskych výskumov zameraných na spánok detí a o spoločnom spaní vydáva knihu, v ktorej sa dočítate napríklad aj to, že mozog detí, ktoré spávali v oddelenej miestnosti, vykazuje aktivity podobné tým, ktoré mozgové tkanivo produkuje počas fyzickej bolesti.

Nezávislosť pramení z dobre prežitej závislosti

S deťmi je to ako s jablkami. Keď sa plod odtrhne príliš skoro, nikdy nedozreje. K najdôležitejším úlohám raného detstva patrí dobre si prežiť závislosť a následne sa začať oddeľovať ako samostatná bytosť. Ak však deti nútime k separácii príliš skoro, napríklad oddeľovaním po pôrode alebo samostatnými izbičkami pre dojčatá, stane sa pravý opak toho, čo chceme dosiahnuť. Namiesto silných osobností vychováme bytosti so slabo vyvinutým ja, ktoré sa budú k skutočnej nezávislosti a samostatnosti dopracovávať iba veľmi ťažko.