Cumlík a vývoj reči

Už od útleho veku sa učíme vyrovnávať so stresom, ktorý vzniká, keď naše potreby nie sú okamžite uspokojené. Tento stres sa nazýva frustrácia a je iba dočasný. Pretože sme sa počas svojho života s takýmito situáciami mnohokrát stretávali, sme na ne v dospelosti dostatočne pripravení, vieme si s nimi poradiť, naučili sme sa byť trpezliví.

Dieťa sa učí aj čakaniu

Ako je na tom naše bábätko? Za svoj krátky život má skúsenosti s čakaním minimálne. Niet sa čomu čudovať, že na svoje potreby hlasito upozorňuje. Nemluvňa nevie, že my máme režim či plán, v ktorom fungujeme, svoju situáciu vníma ako definitívnu, teraz, v tejto chvíli. Nevie, že jeho matka je s jedlom blízko alebo ešte vyberie bielizeň z práčky a potom ho popestuje.
Až približne polročné dieťa sa môže začať s takouto záťažou úspešne vyrovnávať, ak má za sebou správne predchádzajúce skúsenosti, ktoré mu pomohli získať pocit istoty, bezpečia, lásky a starostlivosti.

Viera pre život

Keď je pre dieťa frustrácia príliš dlhá a navyše sa opakuje príliš často, prestane veriť, že jeho potreby sa splnia, prestane mať záujem, stratí nádej a prestane svoje potreby vyjadrovať. Z frustrácie sa stane deprivácia. Jej následky pre ďalší zdravý psychický vývoj sú ďalekosiahle. Túto skúsenosť si dieťa ponesie po celý život a bude sa uňho premietať do nových životných situácií. Dieťa bude pravdepodobne pasívne a bez fantázie. Alebo bude v presadzovaní svojich potrieb agresívne a bezohľadné, významne sa naruší jeho komunikácia s okolím. Nebude mať pocit istoty a bezpečia, niečo bude „chýbať“.

Cumlík

Aby sme dieťaťu ponúkli nejakú alternatívu pri prekonávaní útrap čakania, volíme ako pomocníka cumlík. Táto vec sa stáva súčasťou výbavy pre bábätko už pravidelne, má dlhoročnú tradíciu a jeho zmyslom je vlastne dieťa upokojiť. Cumlík používame hlavne vo chvíľach, keď si s prejavmi dieťaťa nevieme poradiť. Chceme ním dieťa upokojiť, ponúkame mu vlastne umelú napodobeninu prsnej bradavky. Pokúšame sa ukončiť jeho frustráciu, keď zlyhali ostatné možnosti. V takýchto chvíľach dieťa často cmúľa svoj vlastný palec, roh perinky, hračku a napodobňuje cicacie pohyby. Mnoho odborníkov odporúča rodičom používanie cumlíka ako prevenciu cmúľania palca. Každý rodič by to mal dobre zvážiť, oba varianty môžu v budúcnosti predstavovať možné problémy pri „odvykaní“.

Čítajte tiež:

• Čo potrebujete pre bábätko? Mamičky radia
  
• Neuveriteľné schopnosti novorodencov
• Kŕmenie z fľaše

Cumlík ako návyk

Jedna moja známa používala namiesto názvu cumlík termín „štopeľ“. Aké výstižné! Ústočká dieťaťa sú totiž skutočne plné cumlíka. Ak sa tak deje neustále a dlhodobo, v ústach nie je dostatočný priestor na prirodzený rozvoj hovoridiel, dieťa má menší priestor na experimentovanie s hlasom, ovplyvňuje sa tvar čeľusti a postupne aj artikulácia. Cumľanie sa stáva návykom, ktorý sa neskôr často odstraňuje veľmi komplikovane. Pri častom a dlhodobom cmúľaní cumlíka i palca sa jazyk vysúva smerom dopredu.

Posilňuje sa tým nesprávny priebeh prehĺtania, keď sa jazyk nepohybuje smerom k tvrdému podnebiu, ale medzi zubami. Výsledkom je otvorený zubný zhryz, nesprávny vývoj zubov, krivá čeľusť, narušená artikulácia. Následkom toho dieťa čaká nielen finančne a časovo náročná starostlivosť ortodontistu, ale aj dlhodobá logopedická starostlivosť.

Kedy zobrať cumlík

Dieťaťu, ktoré si na cumľanie zvyklo, by sme mali cumlík odobrať vždy, keď je spokojné a neplače, vždy, keď sa s dieťaťom rozprávame a čakáme, že nám bude „odpovedať“. Keď je dieťa aktívne, napríklad lezie, hrá sa, pozerá si ručičky a podobne, je takmer trestuhodné nechávať ho pri tom cumľať. Ďalej nie je nutné, aby bábätko malo cumlík, keď spí. Často s ním zaspí a v spánku ho vypľuje. Nie je dôvod, prečo mu ho do úst opäť vracať.

Ponuka cumlíkov je dnes bohatá, majú rôzne tvary, materiály, farby, veľkosti… Nie je to však, milé mamičky, estetický doplnok! Zamyslime sa nad tým, prečo bábätku cumlík dávame, kedy mu ho dávame a ako dlho ho má v ústach. Všetkým rodičom odporúčam nepoužívať cumlík ako univerzálne riešenie akejkoľvek nespokojnosti bábätka. V prvom rade by sa mal vychovávateľ najprv snažiť skutočne zistiť, prečo dieťa dáva nespokojnosť najavo a čo mu vlastne chýba.