Denník budúceho otecka: muži a predpôrodné kurzy

Boli sme približne vo 4. mesiaci, keď sme začali hľadať informácie o všetkom možnom, čo sa tehotenstva týka. Teda skôr partnerka. Na internete našla rôzne poznatky a diskusie. Ale kto sa v tom má vyznať? Neberte to v zlom, ale predstavte si, že každý, kto má vodičák a niekedy šoféroval, by hneď začal ostatným radiť, ako to majú robiť.

To, že máme vodičák a šoférujeme, ešte podľa mňa neznamená, že to robíme dobre a že by sme o tom mali poúčať ostatných. Preto ma nejaké čítanie rád a tipov stále nechávalo pokojným. Každý rok rodí množstvo žien a zvládnu to, tak som si nahováral, že nie je dôvod na paniku.

Dohodli sme sa, že informácie z diskusných fór doplníme nejakou inou formou. Existujú veľmi dobré články, knižky a predpôrodné kurzy. My sme skúsili niečo z každého vrátane predpôrodných kurzov. Do tých partnerka chodila každý týždeň a musím povedať, že to bolo super. Videl som, ako ju to upokojuje. Keďže som chlap, je pre mňa ťažké vcítiť sa do pocitov ženy. Jasné, vidím bruško, môžem ho pohladkať a cítiť kopkanie nášho bábätka. Tým sa len dotýkam špičky pomyselného ľadovca, ktorý predstavuje to, čo sa v ženách reálne deje. Boli na rovnakej lodi, našli náplň pre svoj voľný čas a poskytovalo im to pokoj. Hlavne sme potom množstvo vecí nemuseli podrobne preberať spolu, lebo dievčatá to už prebrali na kurze. Navyše, tehotenstvo a pôrod závisia od ženy, bude to hlavne na nej a toto pomohlo psychicky sa pripraviť nám obom. Hoci na kurzy chodila sama, bol som vďaka nim viac pokojný aj ja.

V ponuke boli aj kurzy pre páry a oteckov. Pôvodne som nič podobné nechcel. Bál som sa vstúpiť do ženského sveta, mal som obavy, že v ňom budem votrelec. No spätne musím skonštatovať, že mi to veľmi pomohlo. Nám obom. Ja som vďaka tomu pochopil, aká bude moja úloha, ako môžem pomôcť a od čoho dať, naopak, ruky preč a nebyť na príťaž. Mojej partnerke to zasa prospelo v tom, že ma vnímala ako partnera, ako niekoho, koho sa to týka tiež. Že nie je na všetko sama, že chcem pomôcť a chcem byť s ňou aj pri pôrode. Týka sa to nás oboch. To bola moja správa, ktorá stála za spoločnú návštevu kurzu. Vďaka kurzu som sa dozvedel, prečo nesieme do pôrodnice toľko tašiek, čo v ktorej je, ako prebehne príjem, kadiaľ sa do pôrodnice dostanem a čo kedy urobiť. Skrátka som dostal jasný návod pre otca, ako byť nápomocný, ako sa stať súčasťou toho najkrajšieho okamihu – zrodenie nového života.

Čítajte ďalej:

• Denník budúceho otecka: Dve čiarky na tehotenskom teste
• Denník budúceho otecka. Vyberáme meno
• Denník budúceho otecka: Ideme do toho!

Na kurzoch som ocenil hlavne vytvorenie zoznamu vecí, čo kúpiť a zariadiť. Tým, že ich navštevovali aj skúsené rodičky, sa náš zoznam zredukoval o nepodstatné veci. Vytvorili sme si zoznam vecí pred pôrodom, k pôrodu a po ňom. Tým pádom som získal jasný plán, čo a kedy zariadiť – jednoducho pre nás chlapov pochopiteľné inštrukcie.

Čo som si však odniesol ako hlavnú radu, bolo, že moja úloha je byť nápomocný.  Tehotenstvo je krásne, no nesmierne náročné. Najlepšie, čo môžem urobiť, je poskytnúť partnerke pocit bezpečia a lásky. Znie to ako klišé, ale presne to žena a dieťa potrebujú. Partnerská masáž, hladkanie bruška, uistenie, že je krásna, aj keď jej telo sa mení, a ďalšie drobnosti viedli k tomu, že tehotenstvo sme prežívali spokojne. A potom pomoc pri samotnej príprave a priebehu pôrodu. Nakúpiť výbavičku bola jedna vec, ale vyskúšať napríklad umiestnenie autosedačky do auta, aby ste nezazmätkovali, keď sa dieťa narodí a vy ho poveziete domov, to by mi nenapadlo.

Rovnako nezabúdajte ani na vaše bábätko. Neviem, či mám tomu veriť, ale dieťa vraj vníma pocity a zvuky už v maternici. A tak sme sa s malým rozprávali, občas sme mu pustili aj nejakú melódiu. Čoraz viac sme si uvedomovali, že onedlho budeme traja.