Dohovorte sa s bábätkom. Znakujte

Prečo začať znakovať?

K myšlienke znakovania pre počujúce bábätká a batoľatá ma priviedla kamarátka. Znakovala so svojím synom v rámci kurzov babysings.cz. V tom období som o dieťati ešte ani neuvažovala. Napriek tomu z toho, čo mi rozprávala, muselo nejaké semienko padnúť na úrodnú pôdu. A o pár rokov neskôr začalo spolu s mojím rastúcim bruchom klíčiť.

Po prvých niekoľkých mesiacoch v roli novopečenej matky sa z toho semienka zrodila neodbytná myšlienka: „Chcem sa so svojím bábätkom dohovoriť. Čo najskôr. Čo najlepšie.“ A tak som začala hľadať informácie, pátrať po dobrých kurzoch aj skúsenostiach ostatných rodičov. Čím viac som si o znakovaní čítala, tým viac som bola presvedčená, že Baby Signs musíme skúsiť.

Postupne som odbúravala tieto svoje (a všeobecne asi najčastejšie) obavy:

Neoneskorí sa pre znakovanie vývoj reči dieťaťa?

Toto je asi prvá otázka, ktorá v súvislosti so znakovaním počujúcich detí človeku napadne. A tiež som ju už od príbuzných i známych počula asi stokrát. Odpoveď znie: nie. Pravý opak potvrdilo niekoľko štúdií, z ktorých azda najvýznamnejší je dlhodobý výskum podporený National Institutes of Health v USA.

Ten porovnával rodiny so znakujúcimi a s neznakujúcimi deťmi. Výsledky mnohých prekvapia. Dvojročné znakujúce deti hovoria v priemere tak ako o tri mesiace staršie neznakujúce (majú teda trojmesačný náskok). V troch rokoch znakujúce batoľatá verbálne predbehnú tie neznakujúce dokonca o takmer celý rok. Podľa odborníkov z inštitútu podporuje znakovanie verbálny vývoj, deti vďaka tomu tvoria dlhšie vety a sú oveľa sebavedomejšie pri komunikácii.

O tom, že dieťa prejde zo znakovania plynule k hovoreniu, ma presvedčili dva zážitky s Anit. Najskôr sa naučila znak pre „koníčka“. Ja som znak vždy doplnila ešte o zaerdžanie a odfrknutie. Len čo sa naučila tento zvuk, prestala ukazovať rukami. To isté sa stalo so znakom pre „mačku“. Dnes namiesto ukazovania fúzikov mňauká a celá rodina jej rozumie. Verbálne vyjadrenie jednoducho vedie.

Pre neveriacich Tomášov ešte jedno prirovnanie: rovnako ako lezúce dieťa začne chodiť, len čo sa dokáže postaviť na nohy, začne aj znakujúce dieťa rozprávať, keď sa naučí vyslovovať slová. Hovorenie je preň totiž pohodlnejšie a rýchlejšie. Znaky sú výborný pomocník pri komunikácii v období, keď dieťa nevie hovoriť (podobne ako lezenie pomáha dieťaťu pohybovať sa v období, keď nevie chodiť).

Nezasiahnem nejako neprirodzene do vývoja svojho dieťaťa?

Bála som sa, že budem dcéru „nútiť“ do činnosti, ktorá nie je bábätku či batoľaťu vlastná. Keď som sa však potom zamyslela, uvedomila som si, že znaky nie sú nejaké umelé konštrukty. Naopak. Zapadajú do komunikačného vývoja a niekoľko z nich dokonca dieťa používa, bez toho, aby ho niekto učil znakovať. Prvý úplne spontánny znak býva „na ruky“ – keď dieťatko zdvihne ruky hore smerom k rodičom. Znakmi sú však aj „pápá“, „nienienie“, „mňam“ (krúženie rukou po brušku) alebo napríklad „tytyty“. A tie zvyčajne deti učíme intuitívne, bez povedomia o znakovaní.

Čo ak sa dcéra znakovať nenaučí?

Áno, i to mi napadlo. Najmä po absolvovaní niekoľkých prvých lekcií. Ako vlastne prebieha znakovací kurz a na čo sa ako rodič musíte pripraviť, opíšem vzápätí. Keby sa však dieťa znakovať nenaučilo? No a? Aspoň ste sa zabavili! Znakovanie doma je rituál, súčasť denného programu, hravá chvíľka. Kurzy (zvyčajne raz za týždeň) sú potom niečo ako krúžok s pesničkami a interakciou s ďalšími bábätkami.

Musím navštevovať kurz?

Znakovať nie je ťažké a rôzne informácie a návody sa dajú nájsť aj na internete. Ja som však brala znakovanie ako zábavu pre seba i Anitku. Navyše pravidelné návštevy a učebné materiály vrátane CD s pesničkami výrazne podporovali moju disciplínu. Angličtinu alebo iný cudzí jazyk sa tiež naučíte sami, ale je to náročnejšie. Ja som teda zvolila kurz Baby Signs (dnes už je u nás viac rôznych firiem, ktoré znakovanie organizujú).

Prečítajte si tiež:

• Nečakajte na prvé slovo alebo znakujte s bábätkami
• Vývoj reči počas prvého roku
• Dieťa s chybou reči

Ako to bolo u nás…

Posilnená informáciami a bez najmenších obáv som natešene prišla na prvú hodinu šesťtýždňového kurzu. Dcérka Anita dovŕšila čerstvých osem mesiacov a bola najmladšia zo všetkých prítomných detí. Na seminári (dvojhodinovom informačnom stretnutí, ktoré funguje ako príprava na kurz a ktoré môžete, ale nemusíte absolvovať) predsa spomínali, že sa dá začať už od pol roka. Tak čo?

Kurzy sú rozdelené do šiestich tematických oblastí – jedlo, kúpanie, spánok atď. Podobne ako keď sa človek učí cudzí jazyk. Lektorka na začiatku každej hodiny ukáže znaky pre slovíčka, ktoré sa viažu k téme. Veľa sa tu spieva. Znakuje aj medveď BeeBo, ktorý má veľké žlté ruky a deti z neho nespustia oči.

Anitke sa na lekcii znakovania páčilo. Ibaže neznakovala. Pozorne sledovala dianie okolo seba, pobrukovala v rytme pesničiek, hrala sa s hračkami, obzerala si ostatné deti. Na dcéru som presne podľa inštrukcií našej lektorky znakovala doma. A pridal sa aj manžel. Asi po štrnástich dňoch poctivého znakovania Anit ukázala „stačí“. Znak, ktorý znamená, že nechce viac jedla. A ktorý postupne prešiel do znaku na ukončenie akejkoľvek činnosti (napríklad na desaťmesačnej prehliadke Anit takto horlivo znakovala na lekárku, keď sa ju snažila počúvať). Radovali sme sa a čakali sme na ďalšie znaky (predsa len, „stačí“ na žiadnu poriadnu komunikáciu nestačí). No tie neprichádzali.

Dlhé dva mesiace som sa mohla pretrhnúť. Znakovala som. Púšťala som pesničky. Anita nič. Stále si frčala len na tom svojom „stačí“ a musím sa priznať, že som z toho začínala byť trochu frustrovaná. Skúšala som – podľa rady lektorky – znaky, ktoré by ju mohli baviť. Doteraz sa vidím, ako sedím vedľa dcéry pred zrkadlom so smiešnou čiapkou s brmbolcom a mlátim sa afektovane do hlavy. „Čapica. Ča-pi-ca.“ Anit išlo roztrhnúť od smiechu. Asi som bola naozaj na popukanie.

Zatiaľ čo znakovanie zatiaľ zostávalo na bode mrazu, v rozvoji motoriky urobila Anit veľký skok. V ôsmich mesiacoch si sama sadla, o pár dní neskôr začala liezť. Neustále sa zdokonaľovala a v desiatich mesiacoch bola nepolapiteľná. Približne v tom období pridala ďalších pár znakov: „svetielko“, „psa“, „kvetinku“ a konečne prišiel rad aj na tú moju slávnu „čapicu“. V desiatich mesiacoch päť znakov. Super. Teraz by to už malo ísť rýchlo (aspoň zvyčajne deti začnú so zopár znakmi a do mesiaca sa rozznakujú úplne).

Ďalšie dva mesiace sa však zase nič nedialo. Lenže ja som to nevzdávala. Povzbudená prvými lastovičkami som sa s Anit stále rozprávala o kvetinkách. O ľuďoch, ktorí nosia čapice. Komentovali sme každého psa, ktorý prešiel okolo. Prihlásila som nás na pokračovací kurz – ďalších šesť lekcií, ďalšie témy a znaky. Nové pesničky (tie už boli potrebné, vtieravý popevok „hajdulidajduli pimpili pam“ som nemohla vyhnať z hlavy). Ako ročná sa Anit rozchodila. Najskôr okolo nábytku. Potom postupne sama v priestore. A odrazu ju vidím, ako znakuje ovečku (to je dosť zložitý znak, ktorý si vyžaduje zapojenie oboch rúk), žirafu, vodu, rybu, strom, vtáka. Znakuje všetko, čo jej ukážu. Rozprávame. A už neprestaneme. Tém máme plno.

Ako znakovať

Znakovanie si vyžaduje trpezlivosť. Disciplínu. Hravý prístup. Podľa mňa sa z toho nesmie stať povinnosť. Cieľ, za ktorým sa rodič ženie. Zároveň však nie je namieste klesať na duchu a vzdávať pokusy predčasne. Každé dieťa sa rozznakuje, až bude pripravené. To moje potrebovalo najskôr zdokonaliť svoj pohyb. A poriadne sa „rozhovorilo“, až začalo chodiť. Takýto postup je zvyčajne typický pre chlapcov. Dievčatká začínajú znakovať skôr a nezávisle od motorického vývoja. Ako však vidíte na našom prípade, pravidlo to nie je.

Niektoré znaky sú veľmi ťažké a dieťa ich ani nemôže zvládnuť v príliš ranom veku. Napríklad „strom“ vyžaduje krútenie zápästím, ktoré dieťa ovládne až po roku. Myslím, že nie je od veci niektoré znaky (hlavne tie často používané) zjednodušiť. Vymyslieť vlastné varianty (ideálne len pre jednu ruku) alebo dokonca celé nové symboly. Dôležité je aj sledovať dieťa. To totiž veľmi rýchlo pochopí túto novú komunikačnú cestu a bude ju chcieť naplno využiť. Ak ho teda niečo zaujme a pre danú vec nemáte zatiaľ žiadny znak, je dosť pravdepodobné, že si znak vytvorí. Anitka si takto vytvorila znak pre okuliare (rukami urobí „kukadlá“ a položí ich na svoje oči).

Niektoré znaky môžu okolie mierne pohoršovať. Nedávno sme napríklad navštívili brniansku ZOO. Anitka okrem zvieratiek sledovala aj ostatných návštevníkov. Zaujala ju hlavne skupinka ľudí s výraznými klobúkmi. A tiež mi hneď hlásila „čapice“ (udierala si rukou po hlave). Ibaže to vyzeralo, ako by na nich ukazovala, že sú „padnutí na hlavu“. Skrátka, trochu „šibnutí“. Upozornila ma na to mama, ktorá si všimla zamračené pohľady tých oklobúkovaných ľudí. Asi sa pohoršovali nad tým, aké to dieťa učíme lotroviny. Ani znak pre „plienku“ (plieskanie sa po zadku) nie je úplne vhodný do každej spoločnosti. Aj keď… napríklad ja cudzie pohľady neriešim. Skôr sa na tom smejem.

Znakovanie nie je hra na cvičenú opicu!

Myslím, že je dôležité uvedomiť si, na čo znakovanie slúži. Na komunikáciu. Ľudia majú občas takú radosť, že dieťa rozumie a dokáže reagovať, že skĺznu k hre na „ukáž“. „Ukáž opicu.“ „Ukáž kvetinku.“ „Ukáž prší.“ (Myslené znakmi.) Chápem. Aj my sme prešli eufóriou z nečakanej slovnej (znakovej) zásoby nášho dievčatka. TOTO však predsa nie je reč. Keď sa dieťa naučí slová, tiež netrávite čas tým, že vravíte: „Povedz pes.“ „Pes.“ „Povedz tráva.“ „Tráva.“ Takéto rozhovory nikam nevedú a len vaše dieťa časom otrávia. Ako teda komunikovať pomocou znakov? Jednoducho.

Naše debaty často (dnes už takmer zakaždým) vyprovokuje sama Anita. Je to skvelé, pretože potom sa môžeme baviť o téme, ktorá ju skutočne zaujíma. Napríklad ideme na prechádzku okolo záhonu ruží a ona začne znakovať „kvetinka“. Ja sa zvyčajne zapojím a opisujem túto konkrétnu kvetinu s tým, že zakaždým, keď vyslovím „kvet“, ukážem aj znak pre KVET. Napríklad: „Áno, to je KVET. Chceš si privoňať? Vidíš, ten KVET má tŕne. Volá sa ruža.“ Atď. Anit ma pozorne počúva, vždy, keď počuje svoje známe KVET, potvrdzuje mi, že rozumie, znakom.

Zároveň sa však aj učí štruktúru jazyka, melódiu, slovnú zásobu (aj keď zatiaľ len pasívne). Dáva pozor, pretože hovorím o niečom, čo ju zaujalo – na čo vlastne upozornila sama. Je skvelé sledovať tie jej iskričky pochopenia a túžby po ďalších slovách v jej očkách. Potom napríklad uvidí psa alebo vtáka a sama zvrtne náš rozhovor na inú tému. Milujem ten výraz, keď Anit vidí, že jej rozumiem. Úplne sa rozžiari. A ja žiarim s ňou.

Prínosy znakovania

A čo nám znakovanie dáva? Anitka mi rozpráva o svojom svete. Ja ju počúvam a rozumiem. Často ma prekvapí, aká je bystrá, čo všetko dokáže opísať a dať do súvislostí. Znakovaním sa tiež prehlbuje puto medzi nami. Posilňuje dcérino sebavedomie. Keď Anit dokáže povedať, čo chce, ubúda nedorozumení a situácií s negatívnymi emóciami.

Moje dieťa tiež ľahšie nadväzuje kontakty s okolím, chce si „podebatovať“, túži po odpovedi. Na začiatku som sa trochu bála, že nebudem stíhať znakovať. Už aj tak mám dosť práce, a ešte navyše znakovať! Čoskoro sa však znakovanie stalo prirodzenou súčasťou našich interakcií. Nezaberie žiadny čas navyše, skôr naopak. Vďaka vzájomnému porozumeniu dokonca čas ušetrí. Tak prečo ho neskúsiť?

Veronika Kvaková