Dojčenie je také prirodzené…

Priložíš si dieťatko a ono ako hladné vtáča hltavo pije tvoje mliečko. Usmievaš sa naň a v duchu prednášaš ďakovnú modlitbu za to malé bezbranné klbôčko v tvojom náručí.

Cisársky rez?

Po hodine a pol námahy na pôrodníckom kresle? To ste sa nevedeli rozhodnúť skôr? Okolo teba sa zbiehajú ľudia v zdravotníckych uniformách. Nie, nie, manžel musí ostať za dverami operačnej sály.
Padáš do priepasti umelého spánku… Prebúdzaš sa o niekoľko hodín, ubolená, bez dieťatka, s kvapkajúcou infúziou… Mám dcérku? Je krásna? Lekárka šepká, že nemáš budiť ostatné mamičky na oddelení.

Tak to je ona?

Maličká vlasatá dievčinka na sestričkiných rukách sa tvári vážne a zošúverené rúčky má stisnuté do miniatúrnych pästičiek. Dojato hladkáš jej tváričku plnú dospeláckeho smútku. Nemôžeš chodiť, hoci sa pokúšaš. Neostáva ti iné, než na ňu myslieť a tešiť sa na ďalšie, možno veselšie stretnutie.

Toto že sú moje prsia?

S detinskou hrdosťou sa obzeráš v protiľahlom zrkadle, netušiac, že pýchu o chvíľu nahradí bolesť. Tá prichádza nečakane, avšak o to intenzívnejšie. Zrazu sa v tebe dačo láme. Akoby sa na teba rútili všetky smútky sveta. Mliečko, ktoré nemá kto piť, si s plačom odsávaš požičanou odsávačkou. Dieťatko na druhom konci chodby spinká, napojené na spleť hadičiek. Počas spoločných chvíľ sa snažíš podľa inštrukcií laktačnej sestry priložiť si dieťa. Ono však nevie, čo robiť. Máš pocit, že už ani ty nie.

Myslíš, že to zvládneme?

Usmiaty tatino drží na rukách svoje dievčatko ukryté vo veselej zavinovačke. Nepochybuje. Ty však odchádzaš domov s pochybnosťami. Kto je vlastne tá matka, ktorá sa narodila spolu s tvojím dieťatkom? Prvá noc a ono plače, plače od hladu a únavy.

Mliečko ti tečie, ale dcérka nevie, ako ho piť, a plače čoraz naliehavejšie. Tatino, ktorý sa už pred pár hodinami prestal usmievať, berie auto a náhli sa do najbližšieho supermarketu kúpiť mlieko v prášku. Po návrate nakŕmi dieťatko, vysilené od plaču. Ono zaspáva a ty s pocitom bezmocnosti ostávaš bdieť.

Dojčíš?

Akoby všetkých naokolo zaujímalo len jedno. Dojčenie je predsa to najlepšie, najzdravšie, naj… Ako im vysvetliť, že ani po niekoľkých týždňoch sa tvoje dieťatko nedokáže prisať? Prikladáš si ho, ako ti radí laktačná poradkyňa. Sleduje všetko odborným okom, ale sama ti nevie odpovedať, kde môže byť problém. Namiesto mäkkých detských ústočiek obopína tvoje prsia chladná odsávačka. Ráno, počas dňa, večer, v noci. Neznášaš ten zvuk! Chuc, chuc, chuc… pumpička v tvojich rukách je už unavená ako ty. Dieťatko kŕmiš dojčenskou fľašou.

Aké smiešne slovné spojenie – dojčenská fľaša…

Skúsime to znova?

Je už večer a vaša dcérenka má práve tri týždne. V spomienkach zablúdiš na nemocničné oddelenie. Zdá sa, akoby odvtedy ubehli mesiace. Odsaté mlieko sa na teba škodoradostne usmieva z fľaše s farebným obrázkom. Už len zo zvyku si najprv priložíš drobčeka k prsiam. Dieťatko sa schúli, zovrie ručičky do pästičiek, tak ako vždy a…

PIJE! PIJE! Si úplne bez seba. Najradšej by si zavolala na manžela, ale neodvážiš sa ani pohnúť. Ako keby zastal čas. Všetko okolo teba znehybnie a v tichu sa rozlieha už len drobčekovo spokojné satie.

Tak sa ti to predsa podarilo?

Priateľky, rodina, kolegyne… Rozprávaš svoj príbeh už stý raz a dieťatko na tvojich rukách sleduje každé tvoje slovo. Pohladkáš ho po čiernych vláskoch vyliezajúcich spod čiapočky a usmeješ sa.

Petra Babulíková