Dva jazyky útočí na Alzheimera

Rodičia by si to mali vyriešiť ešte skôr, ako sa dieťa narodí. Je samozrejmé, že dieťa sa najlepšie naučí jazyk toho, kto je s ním najčastejšie, teda spravidla matky. Otec by sa tým mohol cítiť trochu odstrčený, myslieť si, že s matkou teda bude mať ich potomok pevnejšiu väzbu. A o tú ani on nechce prísť, zároveň si však nie je istý, či to doženie tým, že na dieťa bude hovoriť odmalička svojím jazykom. Nevznikne v hlave toho malého poriadny zmätok? Výskumy psychológov však dokazujú, že byť bilingválny, teda používať celý život dva jazyky, je dar.

Prirodzenosť víťazí na celej čiare

„Rodičia sa musia sami rozhodnúť, akým jazykom budú s dieťaťom hovoriť, nedať sa ovplyvniť svojím okolím, spoločnosťou. Napokon i tak potom závisí od dieťaťa, v akom jazyku sa bude cítiť viac doma, ktorý si vyberie,“ hovorí francúzska sociolingvistka Anna Stevanato. V prípade zmiešaných dvojíc je dosť ťažké udržiavať v chode minoritný jazyk, teda ten, ktorým sa nehovorí v krajine, kde žijú. Tu záleží na partneroch, ako sa im podarí tento nepomer vybalansovať. Dieťa sa rodinnému prostrediu prispôsobí.

Nie je potrebné, aby jeden rodič na dieťa hovoril odmalička v inom ako vo svojom materinskom jazyku. A ani sa neodporúča, aby rodičia jazyky miešali, ale aby sa na svojho potomka obracali len vo svojom jazyku. Ani odklad druhého jazyka až na predškolské obdobie, aby sa dieťa priveľmi nezaťažovalo, nie je to pravé. Už nikdy sa nestane materským jazykom ako u bilingválnych detí.

Kráľom vo svete zvukov

Bilingvizmus spôsobuje, že dieťa bude oneskorené v tom hlavnom jazyku, teda v jazyku krajiny, v ktorej žije. Aj to je jedna z obáv rodičov. Vychádza z predpokladu, že ich potomok neovláda toľko slov, v našom prípade slovenských, ako jeho vrstovníci. Iste, vo svojej zásobe má povedzme desať slov z jedného jazyka a dvadsať z druhého. Vo výsledku je to tridsať slov, teda rovnaké množstvo, akým sa môže pochváliť jednojazyčný vrstovník. Navyše má dvojjazyčný drobec tú výhodu, že plynulo prechádza z jedného jazyka do druhého, čo je vlastne úžasný telocvik pre mozog. Každú chvíľu musí vyhodnocovať, ako naňho kto hovorí, má tvorivejšie myslenie a je následne citlivejší v komunikácii.

Pri výskumoch mozgu bilingválnych ľudí sa dospelo k zisteniu, že dokážu omnoho lepšie rozpoznávať zvuky a budú tiež lepšie chránení pred Alzheimerovou chorobou. Navyše pre ne nebude v škole žiadny problém naučiť sa tretí či štvrtý jazyk.

Doženieme to vlastnými silami?

Naučiť dieťa čo najskôr cudzí jazyk sa stáva posadnutosťou mnohých rodičov, a to nielen slovenských. Niektorí sa na svoje batoľatá snažia hovoriť po anglicky, iní požadujú, aby mali angličtinu v škôlke. Tak predovšetkým – vytvárať umelý bilingvizmus, teda nechať hovoriť jedného z rodičov v slovenskej rodine na dieťa cudzím jazykom, psychológovia neodporúčajú. A výučba cudzieho jazyka od raného veku? „Záleží na tom, či to dieťa baví. Rozhodne by to nemalo byť pod tlakom a s očakávaním razantných pokrokov. Keď francúzski rodičia dajú dieťa na kurz angličtiny a očakávajú, že sa stane bilingválným, sú často sklamaní. Tí najmenší potrebujú, aby bol cudzí jazyk pre ne nejako užitočný, prinášal im niečo nové a nejako ich obohacoval,“ hovorí Anna Stevanato.

Kde môže nastať problém

V predškolskom veku už dieťa rýchlo myslí a chce toho zo seba čo najviac vychrliť. Ak je bilingválne, môže sa stať, že v jednom – slabšom jazyku – nedostane dostatočnú slovnú zásobu, jeho jazykový prejav nie je taký rozvinutý. A tak sa môže zadrhávať, koktať. Rodičia sa toho nemusia báť, zvyčajne tieto rečové problémy vymiznú samy s tým, ako sa dieťa bude v danom jazyku zlepšovať.

Čítajte tiež:

• Chcete, aby vaše dieťa skoro hovorilo? Spievajte mu
• Prvé slovíčka
• 9 viet, ktoré by ste svojim deťom nemali nikdy hovoriť

Často panujú i obavy z toho, či dieťa dokáže dať dohromady vetu v jednom jazyku, keď do nej stále mieša cudzie slová. Aj to by sa s vekom a rozvojom oboch jazykov malo zlepšiť. Podmienkou však je, aby samotní rodičia jazyky nemiešali. Nemožno však počítať s tým, že sa dieťa naučí obidva jazyky rovnako. Zvyčajne vždy jeden prevládne, spočiatku je silnejší jazyk matky, ktorá je prevažne s dieťaťom, neskôr sa to môže zmeniť podľa toho, v akom prostredí sa ocitne.

Rozhodne by však rodičia nemali mať nejaké premrštené očakávania, že dieťa bude hovoriť rovnako perfektne ako rodený hovorca. Keď nič iné, tak vždy bude mať prízvuk s prídychom druhého jazyka. Nemali by ani na dieťa tlačiť a nútiť ho, aby sa zdokonalilo v jednom jazyku z obavy, aby nemalo problémy v škole. Môže to len vyvolať stres a odpor ku škole ako takej.

Rozhodnutie padne so školou

Už pri nástupe do škôlky je dieťa smerované k tomu, aby sa jeden jazyk stal jeho hlavným. Zásadné rozhodnutie padne pri nástupe do školy. Aký jazyk tam bude vládnuť, tým bude dieťa hovoriť, v ňom bude mať kamarátov. Dieťa sa na tento jazyk preorientuje a v tom druhom sa bude trochu strácať. A to i v prípade, že to bude jazyk jeho matky, ktorým naňho hovorila odmalička.

Často to matky zaskočí a dotkne sa ich to, považujú to za akési odlúčenie. A snažia sa „svoj“ jazyk znovu presadzovať. Nie je to správne, zasahujú tak do prirodzeného vývoja a svojbytnosti dieťaťa. Citová väzba so stratou nejakého toho slovíčka nezmizne.