Ešte sa nenarodila, no my sme sa už rozprávali

Keď som otehotnela, najprv som sa zľakla, lebo sme s manželom nemali kde bývať. No už po pár dňoch som pocítila, že som iná, že je zo mňa nový človek. Nemyslím to len fyzicky, ale najmä citovo. Na svet okolo seba som sa začínala pozerať ako matka. Asi vo štvrtom mesiaci tehotenstva som si uvedomila, že sa začínam s dcérkou rozprávať. Kým sa narodila, nevedela som, či je to chlapec alebo dievča, no akosi som to cítila a dokonca som ju aj začala volať Alenka. Hocikedy cez deň som si prikladala ruky na bruško a zhovárala sa s ňou. Ukazovala som jej ako vyzerá sneh, vysvetľovala som jej, čo to tak krásne vonia a keď som jedla mandarínky, vždy som jej oznámila, že si ideme dať dobrotku, ktorá je zdravá a veľmi dobrá. Keď Alenka trochu podrástla, hádajte, čo sa stalo: milovala mandarínky, sneh a je veľmi citlivá na vône. Zmenila mi celý život a je to to najdrahšie, čo mám. Doteraz sme také prepojené, že sme dokonca aj v rovnakom čase choré, máme naraz menses, a keď sa niečo deje, cítime to a okamžite si telefonujeme. Taká je sila lásky…

Ružena Svetlíková, Dolný Kubín