Kristína v 28. tt: Cestovanie už nie je ľahké

Foto: Zuzana Beringerová, www.sofiafoto.sk

Nakoniec som vydržala sedieť v aute aj dve hodiny bez zastavenia a poobedňajší spánok vedelo nahradiť aj zdriemnutie si počas jazdy. Moja práca nebola až tak namáhavá na rozdiel od manželovej, kým sa on stretával a písal, ja som fotografovala. Na to mi stačilo sa pomaly prechádzať po uliciach alebo niekedy len vystúpiť z auta. Dovolenka to však nebola. Každý deň sme spali na inom mieste a v aute strávili od dvoch do piatich hodín. Manžela časté zastavovanie nakoniec až tak netrápilo, lebo som fungovala ako vodič v zálohe, ak si chcel dať viac ako pohár vína.

Nepríjemnosti prišli len dve, a to hned‘ na začiatku. Nevedela som si zvyknúť mať niekoľko hodín denne zapnutý bezpečnostný pás, mala som vždy nutkanie si ho posúvať a naprávať, aby nikdy nebol príliš vysoko. A už druhý deň ma rozbolel zo sedenia v aute chrbát a prestal až po týždni, ked‘ som už strácala nádej, že cvičenie rýchlo zaberie. Nepríjemná bolesť pod lopatkou začala hned‘ ako som si sadla do auta a väčšinou pokračovala aj vtedy, ked‘ som sa dlhšie prechádzala alebo si len sadla k obedu.

Na všetku bolesť som však jeden deň celkom zabudla. Manžel ma posadil na známu červenú vysokohorskú železnicu s dohodou, že ma počká v aute o pár zastávok d’alej, čo znamenalo aj o pár stoviek metrov vyššie. Po hodine fotografovania som vystúpila na dohodnutej stanici. Najprv som niekoľko minút zhlboka dýchala, lebo vzduch nad dvetisíc metrov už bol redší. Až potom som zistila, že som sama a stanica je zatvorená. Ked‘ som si skontrolovala mobil, svietila v ňom krátka správa s varovaním, aby som sa odviezla o zastávku d’alej. A pár neprijatých hovorov. Táto stanica bola tri metre pod snehom a manžel s autom asi dvesto metrov od stanice, pretože bližšie sa dostať nevedel. Snehu bolo tak veľa, že sme sa ani nevideli. Ďalší vlak mal zastaviť za hodinu. Nakoniec mi celú hodinu trvalo, kým som sa k autu prebrodila. Našťastie boli v snehu vyšlapané stopy, no párkrát som sa s nohou prepadla po koleno do snehu. Slnko bolo ostré a strašne mi bolo treba na záchod. No každú chvíľu som musela zastať a vydýchať sa. Už dlho som nebola tak šťastná, že svojho muža vidím. A on mal vo svojej cestovnej reportáži o čom písať.

Bábätko cestou autom väčšinou prestalo s kopaním, akoby mu to natriasanie robilo dobre. O tom som sama nebola celkom presvedčená, lebo mne kvôli boelsti chrbta až tak dobre nebolo. No upokojila ma predstava, že ked‘ už bude na svete, bude v aute rýchlo zaspávať. V posledných dňoch som cítila, že sa rozhodlo pootočiť do inej polohy, zrejme z môjho dlhého sedenia, opierania a zakláňania sa na sedadle spolujazdca. Bol to trochu zváštny pocit, lebo ked‘ sa začalo hýbať, dvíhalo mi pritom žalúdok a cítila som sa ako v lietadle. Lietadlo klesá a žalúdok lieta. Presne tak bábätko s mojím žalúdkom žonglovalo. Trvalo pár dní, kým sa po ceste znova usadilo v správnej polohe.

Hned‘ na druhý deň po návrate som sme mali termín kvôli výsledkom krvných testov. Lekár chcel polohu skontrolovať na ultrazvuku, ale povedali sme, že to nie je treba. Ešte plánujem veľakrát umývať podlahu na štyroch, čo je vraj jedna z najlepších pozícií, ako pomôcť bábätku do tej správnej polohy. Na lekára sme mali ešte jednu váhavú otázku. Začiatkom júna, teda niekedy v tridsiatom týždni sme rozmýšľali o poslednej dovolenke pred tým, než budeme zvyšok leta sedieť doma a čakať na to, kedy sa rozhodne prísť bábätko na svet. Môžeme to ešte risknúť na týždeň k moru? Znela naša otázka. Lekár nám poprial šťastnú cestu a pripomenul manželovi, nech má trpezlivosť s tým, že bude musieť často zastavovať kvôli záchodu.

Kristína je v 28. týždni tehotenstva. Chcete vedieť, čo sa v tomto týždni deje s vaším telom?