Moja dcérka sa narodila po IVF – bojím sa?

Už prešiel rok odvtedy, čo som sa dozvedela najkrajšiu správu v mojom živote…

S malinkou dušičkou som pred rokom v jedno februárové popoludnie volala do centra asistovanej reprodukcie, ktoré bolo domovom mojich nádejí… Pred tým dôležitým telefonátom mi prebehla hlavou celá moja dlhá cesta…

Ranné návštevy centra, cestovanie ešte za tmy s jedinou myšlienkou a jedinou túžbou v srdci – Bože, kiežby sa to podarilo…. Gynekologické prehliadky stavu vajíčok, odbery krvi… Strach a obavy na jednej strane, túžba a viera na strane druhej… Ešte nikdy v živote som sa necítila taká malinká oproti Prírode, oproti Životu… Cítila som každý deň, že toto je niečo, čo nie je celkom v mojich rukách… Mohla som celý proces ovplyvniť jedine tak, ako ma na to upozorňovali v centre – zachovať pokoj a nestresovať sa… Ostávala mi len nesmierna túžba…

Vajíčka dozreli, oplodnili sa… Aj pani embryologičkám viedol ruku Život… Spojili moje vajíčka s manželovými spermiami… Stalo sa… Teraz už len čakať… A čakať… 5 dní… Opäť som myslela na Život… Je nepodplatiteľný… Je absolútny vo svojich rozhodnutiach… Rozhodne ÁNO alebo NIE… A ja to nemôžem ovplyvniť… Po piatich dňoch som sa dočkala – 6 krásnych embryčiek, čo na nás čakajú v centre… Musíme ísť za nimi, čakajú na to, čo bude ďalej… Čakajú na nás…

Mala som pocit, že Život rozhodol – je na našej strane… Zdá sa, že doteraz vždy rozhodol v náš prospech… Alebo skôr, ani nie tak v náš prospech. Rozhodol, že zatiaľ ÁNO… ON necítil emócie… My s manželom áno… Hlavne sme cítili obrovskú vďaku a pokoru pred tou silou… A pred tou obrovskou nádejou…

2 embryčká sú v mojom tele, ostatné počkajú „spinkajúc v chlade“ na inú príležitosť… Ležím po krátkom zákroku embryotransferu na operačnom stole a modlím sa ďalej…. K Životu… Prosím HO, aby zotrval s nami… Aby nás podporil, aby všetko dobre dopadlo… Aby JEHO rozhodnutia boli „ÁNO“ aj naďalej…

Som doma a ležím, držím si bruško a cítim, že veci nie sú v mojich rukách… Sú v JEHO rukách… Mne ostáva len… Čakať… A čakať… 2 týždne… Až pokým budem vedieť, ako Život rozhodol…

Deň „D“… Ranná návšteva centra, odbery krvi, gynekologická prehliadka… Cesta domov… Dnes sa dozviem, ako Život rozhodol… Aj naďalej sa cítim malinká pred JEHO silou… Už je rozhodnuté dávno a ja sa dnes dozviem viac o tomto rozhodnutí…

Je čas zavolať… Trasú sa mi ruky, som dojatá… Bojím sa myslieť na hociktorú z dvoch alternatív… ÁNO alebo NIE? Volám… A dozvedám sa – „Obávam sa, že sa budete za čas musieť venovať detskej móde… Ste tehotná!“. Plačem a ďakujem… Ďakujem Životu za jeho rozhodnutie a aj personálu v centre… Aj teraz tak robím, pri spomienke na tú chvíľu…

Moja malinká práve plačkala za vypadnutým cumlíkom… Podám jej ho a spomeniem si… Na ten februárový deň pred rokom a aj na všetky dni môjho tehotenstva, kým prišla na svet…

Opätovné návštevy v centre… Opätovný rešpekt pred Životom… Rozhodol ÁNO pre samotný fakt počatia… Budú jeho rozhodnutia také aj počas tehotenstva?

Chodím do centra každé 2 týždne… Počujem vo mne biť drobučké srdiečko… A znovu plačem od dojatia a znovu ďakujem Životu a všetkým, čo sa o to pričinili…
Ďalšia návšteva v centre, ďalšie obavy – bude plod vo mne náchylný na Downov syndróm? Bublinka na malinkom krku má 1 mm, zdá sa, že je všetko v poriadku…

Chápem a vnímam každú minútu, že cesta, na ktorej som, je plná obáv, plná míľnikov, ktoré treba prekonať… A tak si uvedomujem, že ZDRAVIE je obrovský dar od Života… Keď máme zdravie, máme všetko… A tak málinko si to uvedomujeme… Ja som si to uvedomila až pri ceste môjho bábätka ešte v mojom brušku… Už v mojom vnútri, od prvej sekundy počatia, začalo tvrdý boj zvaný vývoj… Príroda sa prejavila v celej svojej sile… Ona pracuje na tom, aby sa z dvoch buniek zrodil kompletný a zdravý človiečik…

Prekonali sme strach a obavy z tripltestu, ktorý na začiatku indikoval, že moje dieťatko predsa len môže byť ohrozené Downovým syndrómom… 3 týždne čakania na výsledky testu, 3 týždne neskutočného strachu v 6. mesiaci a nakoniec… Život znovu rozhodol, že moje dieťatko bude zdravé…

To už som vedela, že čakám dcérušku… A ten zázrak Života som vnímala každý deň s väčšou intenzitou… A s väčšou vďakou…

Prvé pohyby dieťatka… Ktoré boli intenzívnejšie každý nasledujúci týždeň… Hlavička a nožičky, ktorými sa ku koncu vytláčala von… S rukami na brušku som si ju túžila objať a konečne pocítiť… Poďakovať jej za, to, ako ma sprevádzala počas deviatich mesiacov, ako mi dôverovala a hlavne za to, že so mnou ostala… Že neodišla…

Hoci som chápala, že je toho veľmi málo, čo môžem ovplyvniť, predsa som sa naučila jednej dôležitej veci – dôverovať Životu… Nikdy ma nesklamal, keď som sa MU unavená z obáv zverila do rúk… Pretože radosť a obavy išli ruka v ruke počas celého obdobia, toho najdôležitejšieho, najkrajšieho a aj najobávanejšieho obdobia v mojom živote…

10.10.2008… Plánovaný pôrod cisárskym rezom… Malinká nebola otočená hlavičkou, sedkala si vo mne, tak jej bolo lepšie… Narodila sa nám… Nádherné dievčatko… Zázračné a zdravé… Zázrak Života… Opäť raz rozhodol, že ÁNO… Momenty vďaky a dojatia sa už ani nedajú zrátať… 3 440 g, 53 cm… Carla je na svete… Je tu… Z dvoch buniek sa zrodil človiečik… Dievčatko… Mocné a zdravé… VĎAKA TI ŽIVOT…

Radosť a obavy… Ruka v ruke… Bude zdravé aj naďalej? Budem mať pre ňu dosť mliečka? Budem vedieť byť dobrou matkou? Má IVF vplyv na jej životaschopnosť?

Pozerám sa na ňu a vidím nádherné dievčatko… Objímam si ju a cítim ju… Konečne ju môžem objímať a cítiť… Malinké telíčko, ktoré mocnie z môjho mliečka každým týždňom a záplavy Lásky, keď ju mám na rukách, keď ju vidím, počujem…

Ona sama je rozhodnutím Života… Je krehunká, ale zároveň aj mocná s veľkou túžbou žiť… Vie jasne naznačiť svoje potreby, spokojnosť aj nespokojnosť… Tak, ako som sa vložila do Rúk Života ja, tak je v Rukách Života aj ona… A tu sa pomaly vytrácajú moje obavy… S malinkou na svete je už vecí, ktoré môžem ovplyvniť, trochu viac…

Už je samostatným človiečikom od prvého nádychu, je schopná zabojovať za svoje potreby a upozorniť ma na ne… Každým dňom chápem viac a viac, že jediným právom, ktoré mám, je – milovať ju a uviesť ju do Života s najlepšou vôľou… Za chvíľu to už bude ona sama, čo si nájde k svojmu žitiu vlastný vzťah a ja ju budem môcť len sprevádzať…

Chápem, že veci, ktoré nemôžem ovplyvniť, sú rozhodnutiami Života… Tam mi ostáva len úprimne MU dôverovať… ON rozhodol, že dieťatko po IVF je rovnako zázračné, ako hociktoré iné dieťatko, čo prišlo na svet prirodzenejšou cestou.. A som si istá, že rovnako ochráni všetky detičky, malinké veľké zázraky, čo spočívajú v rukách Života a v láskavej opatere svojich rodičov…

S nesmiernou VĎAKOU
Mária