Moje dieťa chodí ako kačka

„Nemá azda nejakú poruchu?“ pýta sa pediatra matka malej Leny. Lekár ju ubezpečil, že je to normálne. Genu varum, teda deformácia postavenia kolien, ktoré sú vybočené od tela a dolné končatiny vytvárajú písmeno O, je v tomto veku fyziologický a prechodný stav. U niektorých detí sa toto postavenie začne meniť už po prvom roku, iné potrebujú trochu viac času, aby nohy dostali do normálu a chôdza sa upravila. Väzy, šľachy, svaly nie sú ešte dostatočne vyvinuté, aby udržali nohy v správnom postavení.

„Všeobecne možno povedať, že do roka po tom, čo sa dieťa naučí chodiť, sa dá všetko do poriadku,“ ubezpečuje Émeline Calvet, špecialistka na psychomotoriku. „Ak by sa však rodičom zdalo, že deformácia je taká veľká, že bráni dieťaťu v chôdzi a ono často padá, treba to prebrať s lekárom, odporúča. Radí tiež rodičom, aby sa na chôdzu dieťaťa príliš nezameriavali a nechali pracovať čas. Až dieťa trochu vyrastie, problém sa sám vyrieši.

Fyzická aktivita pomáha

Ak by azda predsa len chceli rodičia prírode trochu pomôcť, mali by dieťa podporovať vo fyzických aktivitách. Prínosná je jazda na trojkolke, pretože sa pri nej posilňujú svaly na nohách. Výborná je i chôdza, aj keď dieťa pri nej často zakopáva a padá. Predovšetkým by ho nemali brať každú chvíľu na ruky a naliehať naň, aby kládlo nohy rovno. Lepšie je zatiahnuť ho do hry, napríklad skúšať kráčať po rovnej čiare. Dieťa sa začne samo snažiť pracovať s nohami a ešte sa pri tom zabaví.

Nie je od veci dať si pozor aj na to, ako dieťa sedí. Užitočný je turecký sed, ku ktorému môžeme dieťa naviesť tak, že sa v tejto pozícii posadíme vedľa neho. Ak posadíme svojho potomka na stoličku, dbáme na to, aby mu nohy neplantali vo vzduchu, ale aby sa chodidlá opierali o podložku, napríklad o nejaký stupienok či stoličku.

Topánky vyberáme starostlivo

Doma sa vyplatí nechať behať dieťa bosé, aby posilňovalo svaly na nohách. „Výborným cvičením je chôdza bosými nohami po rôznych povrchoch, napríklad po piesku či tráve,“ radí Émeline Calvet. No na chôdzu vonku je potrebné vybrať kvalitné topánky. Mali by byť z poddajného materiálu, ani príliš veľké, ani úzke, opätok by mali mať dostatočne pevný, aby sa predišlo torziám a členok mal potrebnú oporu.

Vhodnejšie sú modely so šnúrkami, ktoré dovoľujú topánku lepšie utiahnuť. Každé tri mesiace by mali rodičia kontrolovať, či topánky dieťaťu ešte dobre padnú, a prípadne mu zadovážiť nové. Neodporúča sa kupovať nejaké módne kúsky, ktoré zo zdravotného hľadiska nezaručujú kvalitu.

Do chôdze dieťa nenútime

Asi 60 percent detí urobí prvé krôčiky, keď oslávi prvé narodeniny. Nerobíme si hlavu z toho, keď sa práve náš potomok s chôdzou trochu oneskorí. Záleží na dispozíciách, navyše obdobie 12 až 18 mesiacov veku dieťaťa, keď spravidla začne chodiť, je natoľko prevratné, naučí sa v ňom tak veľa nového, že to jednoducho nejde všetko odrazu. Ak však ešte v 18 až 20 mesiacoch nechodí, už to nemožno zvádzať na to, že je lenivé, že sa mu nechce, ale treba sa poradiť s lekárom, čo mu v tom bráni.

Určite však nemá cenu dieťa do chôdze nútiť alebo sa mu ju snažiť rôzne uľahčovať. Napríklad tým, že ak spadne, hneď ho dvíhame a staviame na nohy. Naopak, oveľa viac mu prospeje, ak napríklad príde na to, ako sa na nohy vyškriabať samo. Je to ďalšia zručnosť, ktorá mu dodá sebadôveru, a navyše si posilňuje svalstvo. Sporné sú detské chodúľky, v niektorých krajinách, napríklad v Kanade, sú dokonca zakázané, pretože môžu byť nebezpečné. Predovšetkým pripravujú dieťa o potešenie vyskúšať si, čo všetko chôdza obnáša. Ako opora sa skôr odporúčajú vhodné hračky, napríklad vozíky, dieťa môže na bezpečnom mieste tlačiť kočiarik, doma posúvať stoličku. Keď už začína samo chodiť, berieme ho striedavo za jednu a druhú ruku, aby sa naučilo pracovať s rovnováhou.

Drobné triky pomáhajú

Ak predsa len chceme dieťaťu trocha pomôcť, aby prišlo chôdzi na chuť, učíme ho najskôr sa postaviť a s istotou stáť. Na to poslúži napríklad prvý schod schodiska, pri ktorom ho necháme hrať sa. Postupne príde na to, ako sa s touto oporou postaviť. Pri prvých krôčikoch držíme dieťa za obe ruky, musíme sa však k nemu dostatočne skloniť, aby nemalo ruky vyššie ako plecia. Dieťa skôr len pridŕžame, dávame mu pocit istoty, neťaháme ho za ruky, nenútime chodiť.

Keď príde chôdzi na chuť a nás už z toho bolí chrbát, zaobstaráme si dve palice, napríklad násady od zmetáka, ktoré uchopíme ako lyžiarske palice a dieťa sa za ne chytí v jemu vyhovujúcej výške. Samozrejme, za každý, aj nepatrný úspech dieťa chválime. Toho nikdy nie je dosť.