Moje tehotenstvo je zázrak
VÁŠ PRÍBEH Viem presne, o čom Andrea píše. Ja som si tým sama tiež prešla. Nedarilo sa nám otehotnieť skoro dva roky a tak som sa to rozhodla vziať do svojich rúk a požiadala som svojho gynekológa o vykonanie potrebných vyšetrení. Nedopadli dobre.
Zdroj: archiv redakceJa som síce ovuláciu mala, ale vajíčka neboli dosť kvalitné alebo boli nedozreté, priateľ mal málo spermií a to, čo ostalo, sa buď nehýbalo, alebo boli tvarovo poškodené. S týmto výsledkom nám môj lekár odporučil umelé oplodnenie.
Tiež vaša cesta k bábätku, milé čitateľky, bola tak zložitá? Napíšte nám svoj príbeh, radu či názor do našej diskusii. Ďakujeme.
Na IVF zabudnite
Ja som si vybrala súkromnú kliniku v Brne, ktorú mi odporučili známi. Tam nám povedali, že vzhľadom k našej diagnóze v podstate klasické IVF nepripadá do úvahy a ponúkli nám ICSI. Veľmi sme po bábätku túžili a tak sme kývli, i keď čiastka, ktorú sme za to mali zaplatiť, bola viac ako 400 eur.
Zvýšili mi dávky hormónov
Podstúpila som hormonálnu prípravu, ale vajíčka akosi nechceli rásť. Museli mi zvyšovať dávky hormónov. Tie už potom samozrejme tiež poisťovňa nezaplatila a išlo to z nášho vrecka. Nakoniec sa predsa len pošťastilo a odobrali mi 14 vajíčok.
Všetky sme nechali oplodniť metódou ICSI. Podľa rady lekárov sme si priplatili aj predĺženú štvordennú kultiváciu a asistovaný hatching. Nakoniec nám ostalo 5 embryí, z ktorých mi dve zaviedli a tri sme si nechali zamraziť.
Podarilo sa!
Dva dni po zavedení som dostala hyperstimučný syndróm – opuchlo mi brucho a strašne ma bolelo – musela som späť na kliniku a dostala som nejaké infúzie. Že vraj to ale bábätkám nemôže ublížiť. Potom sa to upokojilo a ja som sa cítila veľmi dobre. Dokonca som začala na sebe pociťovať nejaké zmeny a boli sme presvedčení, že sa to podarilo.
Je po všetkom
Jedenásty deň po transfere som ale dostala silné kŕče do podbruška – síce to asi za hodinu prešlo, ani som nekrvácala, ale vedela som, že je po všetkom. Preto ma potom už ani neprekvapil po troch dňoch negatívny tehotenský test.
Druhý deň som smutná, ale zmierená išla na kliniku, kde mi to z rozboru krvi potvrdili. Niesla som si ten smútok a pocit zlyhania v sebe ticho sama. S priateľom som o tom hovoriť nedokázala, vedela som, že ho to tiež veľmi mrzí.
Keď som ale začala krvácať, niečo sa vo mne zlomilo a ja som si konečne vyplakala svoje boľavé srdce a dosť mi to pomohlo. Tiež mi pomohlo to, že sme hneď začali plánovať ďalší pokus a ja som svoje myšlienky uprela na to, namiesto aby som premýšľala, prečo to nevyšlo.
Dochádzali peniaze
Po troch mesiacoch som podstúpila rozmrazenie embryí. Bohužiaľ v deň prenosu mi povedali, že z troch prežilo rozmrazenie len jedno. Bolo to veľké sklamanie, ale chcela som tomu jednému drobčekovi dať šancu, tak so zahnala chmúry a sústredila sa na neho.
Opäť sa to ale neuchytilo. Začali nám dochádzať peniaze. Do tohto okamihu nás to stálo už cez 1500 eur. Pre peniaze sme museli ďalší pokus odložiť o ďalšie štyri mesiace. Ja som sa na neho psychicky pripravovala a povedala som si, že to tentokrát jednoducho VYJDE!
Ostaňte s nami!
V januári sme do toho išli znova. Na rovnakú kliniku. Doktori už vedeli, že horšie reagujem, tak mi hneď dali vyššie dávky hormónov. Všetko sa opakovalo – 13 vajíčok, ICSI, predĺžená kultivácia a asistovaný hatching. Nakoniec nám ostali dve embryá, ktoré mi zaviedli, zamraziť nebolo čo. Preto som sa k nim ešte viac upla.
Tentokrát som na seba dávala viac pozor a s tými dvoma malým drobčekmi stále hovorila, ako ich milujeme a aby u nás zostali. Žiadny kŕč sa nekonal a za štrnásť dní boli na teste dva slabé prúžky.
Plakali sme šťastím
Druhý deň mi na klinike potvrdili, že som tehotná. Nechcela som nič riskovať, tak som ostala doma. Po ďalších štrnástich dňoch nám opäť povedali úžasnú správu – uchytili sa obe bábätka a čakáme dvojvaječné dvojčatá.
Plakali sme s priateľom od šťastia. Ešte tie prvé týždne som na seba dávala pozor, aby sa deti vo vývoji nezastavili.
V 20. týždni mi povedali, že to bude dievča a chlapec. Je to ako dar z nebies. Teraz sme v 31. týždni a deťom chystáme postieľky, oblečenie, kočiar…
Stálo nás to kopu síl a peňazí – nakoniec nás to vyšlo na 2800 eur, ale ničoho neľutujeme. Nemáme už síce na to, aby sme našim deťom kúpili všetko nové, ale už teraz ich oboch milujeme z celého srdca.
Priateľ tým všetkým prešiel so mnou, vždy ma podporoval, držal za ruku a vo chvíľkach smútku chlácholil. Myslím, že lepšieho partnera a otca našich detí som nemohla nájsť a som mu za všetko veľmi vďačná. Tehotenstvo prežíva so mnou a teší sa, ako bude pri pôrode. Teraz už len dávame tým našim miláčikom čas, aby pekne nabrali váhu a silu, a už sa na nich veľmi tešíme. Snáď to skončí happyendom.
