Musí do škôlky – ako mu to vysvetliť?

Ale teraz sa už prenesme do rána, keď deti idú prvýkrát do škôlky…

Rodina A:

Tá krásna farebná lopta sa kotúľa dole po zelenej lúke, bežím za ňou, už ju chytám… „Martinko, vstávaj, pozeraj, naša mačička už tiež raňajkuje.“ Čo sa deje, ja nie som na lúke? Čo je to za hlasy? Prečo na mňa mama volá? Prečo ma budí teraz uprostred sna? Mne sa ešte nechce vstávať. Otočím sa ku stene a budem spať. Možno sa tá lúka zase objaví…

Neobjaví. Mam si sadla na posteľ a začala ma hladkať. To mám veľmi rád. Vlastne sa mi už až tak spať nechce. Mam pekne vonia. Tú vôňu poznám z kúpeľne. Posadím sa. „Mami, ty si už oblečená?“ „Áno, Martinko. Ideme predsa do škôlky.“

Ach, áno, ja som na to zabudol. Dnes idem do tej oranžovej budovy, čo má v záhrade rôzne hojdačky a preliezačky. Hovorili sme o tom s mamou a ockom. Chodí tam veľa detí, videl som ich, keď sme išli s mamou okolo. Vraj sa tam hrajú celý deň, dokonca tam po obede spia a potom si po mňa mama zasa príde. Pýtal som sa na to. Ocko sa smial, že ma tam nechajú cez noc, ale mama sa naňho zamračila a povedala, nech nehovorí takéto hlúposti. Potom mi vysvetlila, že tie panie, čo sa tam s deťmi hrajú, sú mamičky a majú svoje deti v inej škôlke, ale popoludní idú všetci domov ku svojim deťom. Ocko ešte hovoril, že keby náhodou zabudol, tak mu tá pani učiteľka zavolá na mobil. To je fakt, mobil má dnes už predsa každý. Tak teda vstanem. Trošku sa bojím, ale len trošku. Vlastne sa nebojím. Som skôr zvedavý, aké to tam bude. Mama by ma predsa nedala nikam, kde by to bolo zlé. Toto už viem…

Rodina B:

„Jurko, vstávaj, koľkokrát ťa ešte budem budiť!“ Ajajáj, mama už zasa kričí. Čo som urobil? Aha, hnevá sa ešte za tie zamazané nohavice včera z piesku. Ale ja som za to skutočne nemohol, ten chlapec do mňa strčil a ja som spadol. Mame som sa to snažil vysvetliť, ale myslím, že ma veľmi nepočúvala.

„Tak vstaneš alebo nie? Mám ti pomôcť? Pohni sa obliekať, čo nevidíš, koľko je hodín?“ My niekam ideme? Aha, tak to sa hnevá pre tie hodiny. Veľmi mi nejdú. Poznám len celú. Ale Janko ich tiež nepozná a už pôjde do školy.

Jáj, my ideme do školy, teda do škôlky. Mama hovorila, že tam musím ísť, že sa tam aspoň naučím počúvať a že uvidím ten poplach, keby som si po sebe neupratoval. Sľuboval som, že už budem upratovať, že tam nechcem ísť, ale mama sa smiala a hovorila, že to prežili všetci, tak to prežijem aj ja. Ale čo ak nie? Ja tam nechcem. Nikoho tam nepoznám. Čo tam budem robiť? Upratovať? Skúsim mamu ešte presvedčiť.

„Mami, ja…“ „Ty ešte nie si oblečený? No počkaj! Čo zasa reveš?“

Dôležité pozitíva:

• vysvetliť dieťaťu, čo ho čaká, tak aby to pochopilo

• umožniť mu pýtať sa

• byť čo najviac konkrétny (ukázať mu budovu, deti v záhrade…)

• zahrať sa na škôlku doma

• nestrašiť dieťa

• neklamať

• eliminovať ranný stres premyslenou prípravou (nachystať si oblečenie večer, ráno pripraviť raňajky, aby potom rodič mohol byť viac s prebúdzajúcim sa dieťaťom, a nie venovať sa nedôležitým veciam)

• využiť možnosti škôlky nechávať tu dieťa postupne sa predlžujúci čas

• nezabúdať na povzbudzovanie, pochvalu aj za snahu, pozitívnu motiváciu – sú oveľa účinnejšie než podceňovanie alebo nevhodné tresty.

Autor: PhDr. Anna Krontorádová