Podozrenie na poruchu alebo mamička má (skoro) vždy pravdu

Každá správna mamička veľmi starostlivo sleduje vývoj svojho bábätka a s úzkosťou prežíva akúkoľvek odchýlku v jeho vývoji. Jej obavy sú pochopiteľné. Všetko je pre ňu nové, nemá žiadnu osobnú skúsenosť, ktorá by jej pomohla s posudzovaním vývoja svojho drobčeka.

Zdroj: archiv redakce

A aj keď by sa mohlo zdať, že matky, ktoré už vychovávajú niekoľko starších detí, budú v tomto ohľade oveľa pokojnejšie, opak býva pravdou. Tieto matky majú možnosť porovnávať vývoj svojich detí. Zlá skúsenosť s niektorým zo starších súrodencov násobí obavy o zdravý vývoj novorodenca. A obavy vzbudzuje aj akákoľvek odchýlka vývoja bábätka od vývoja pozorovaného u starších zdravých súrodencov.

K bábätku nemá počas prvého roka jeho života v bežnej rodine nikto tak blízko, ako jeho mamička, a preto je práve ona najspoľahlivejším indikátorom možného problému. Naše mnohoročné skúsenosti s diagnostikou porúch vývoja novorodencov a dojčeniec to len potvrdzujú. V drvivej väčšine prípadov je to práve matka, ktorá s úzkosťou a obavou jej vlastnou prvá poukazuje na abnormálny psychomotorický vývoj. Veľakrát však zostáva so svojou obavou osamotená. Oteckovia sa často snažia byť nad vecou a obavy mamičky zľahčujú, aj keď o správnom vývoji malých detí nemajú zvyčajne žiadne vedomosti.

Babičky sa na vývoj svojich detí spravidla už príliš nepamätajú, a tak sú dcére alebo neveste dosť nespoľahlivým radcom. Niektoré prepadajú nekonštruktívnej panike, iné zas, naopak, mamičke vyčítajú, že na bábätku hľadá len chyby a radí jej len to, nech „neplaší“. Kamarátky buď vlastné deti ešte nemajú a ich rady tak nie sú objektívne podložené, alebo porovnávajú so svojimi deťmi. Tie sú však pre ne častokrát príliš úžasné.

Potom je im, prirodzene, hlúpe zdôrazňovať ten obrovský rozdiel medzi posudzovaným bábätkom a vlastnými deťmi, aby náhodou kamarátku neranili. Preto sa ju radšej snažia uchlácholiť alebo sa nevyjadrujú vôbec. Tie kamarátky, ktoré samy majú nedobre sa vyvíjajúce dieťa, väčšinou nedokážu byť objektívne a posudzujú skôr vlastné dieťa v nádeji, že pri porovnaní s tým vaším predsa len na tom nebude až tak zle.

Čo je „normálne“?

S kým sa teda poradiť? Ponúka sa detský lekár. Ten by mal byť erudovaný a objektívny, láskavý, ale aj otvorený a chápavý. Nie všetci sú však takí. Posúdenie normálneho psychomotorického vývoja novorodenca a dojčaťa, ktorý zodpovedá „tabuľkám“, nie je veľký problém. Posúdenie závažnosti poruchy vývoja odchyľujúceho sa od „tabuliek“ však vyžaduje značnú erudovanosť. Detskí lekári nemávajú problém so znalosťou normy, ale správna diagnostika patologického psychomotorického vývoja už nemusí byť pre nich jednoduchou záležitosťou. Je totiž komplikovaná aj pre špecialistu, ktorý sa touto problematikou zaoberá dennodenne a ktorý sa tejto práci venuje mnoho rokov.

Bohužiaľ, niektorí lekári svoje pochybnosti a neistotu nepriznajú a na dotieravé otázky kladené mamičkou odpovedajú nezrozumiteľne, nejednoznačne, vyhýbavo, slovami ako „uvidíme“, „každé dieťa je iné“, „chlapci sú predsa len vo vývoji pomalší“, „koľko detí ste mamička už videli?“ a podobne.

Stále sa k nám dostáva pomerne veľa detí, ktorých mamičky včas vycítili, že je ich bábätko iné ako väčšina ich rovesníkov, že sa správa inak ako jeho súrodenci v rovnakom veku, že sa vývoj dieťaťa spomaľuje alebo sa zastavil, atď. a ktoré nikto nepočúval, hoci mali vo svojich obavách pravdu.

Ide o čas

Vzhľadom na to, že pri poruchách psychomotorického vývoja je skoré rozpoznanie problému, včasné zistenie jeho príčiny a včasná terapia podmienkou ich úspešného riešenia, je každé ich odďaľovanie nanajvýš nevhodné. Opakovane sme sa v praxi presvedčili o tom, že to bola práve mamička, kto mal so svojím podozrením pravdu. Len niektoré mamičky si však dokázali včas presadiť svoje a s pomocou svojho detského lekára alebo často aj bez nej si našli pomoc odborníka na psychomotorický vývoj samy; niekedy včas, niekedy však príliš neskoro.

Vzhľadom na to, že v priebehu prvého roka života sa veľakrát rozhoduje o celom ďalšom živote dieťaťa, je lepšie nechať ho vyšetriť pri každom podozrení na abnormálny vývoj, hoci aj s rizikom, že sa vyšetrenie špecialistom ukáže nakoniec zbytočné. Vždy je to totiž lepšie, ako prehliadnuť problém v období, keď sa ešte dá riešiť. Je pozitívne, že je stále viac pediatrov, ktorí dokážu mamičky počúvať a ktorí pri rozhodovaní o zverených deťoch postupujú, ako keby išlo o ich vlastné. Na týchto stránkach sa pokúsime prinášať zrozumiteľné informácie, ktoré vám, milé mamičky, pomôžu rozpoznať to, čo je vo vývoji vášho bábätka normálne a čo by už mohlo signalizovať problém. Svojimi otázkami môžete usmerniť obsah tejto rubriky do oblastí, ktoré vás zaujímajú najviac.