Poprvýkrát sme boli traja

Každú stredu a piatok sa s vami podelíme o krátke príbehy a fotografie detí našich čitateľov, ktoré nám poslali do súťaže Prvé Vianoce s bábätkom. Určite vám nedá veľa práce vrátiť sa aspoň na chvíľku do sviatočnej vianočnej atmosféry…
Vaše redakcia

Štedrý večer sa niesol v príjemnom duchu, dcérka bola výnimočne dobrá a tak sme večeru posunuli už na piatu hodinu, aby sme stihli v pokoji rozbaliť darčeky a našu slečnu včas uložili do postieľky. Okolo poludnia sa ale objavil otáznik:

Kam s ňou?

Vianočný darček – už postavená jedálenská stolička, neprichádzala do úvahy, pretože Rozička ešte nesedí. A mať ju pri večeri na kolenách? To by som mala zemiakový šalát až na čele. Tak sme sa teda od jedálenského stolu presunuli do obývačky, kde sme na zemi urobili „pelech“ z diek s kopou hračiek, aby sa malá zabavila, než sa my najeme.

Ako šteňa

Zatiaľčo sme jedli a veselo konverzovali, Rozárka sa povaľovala u našich nôh. Pomaly sa začala plaziť, prevracať sa, váľať sudy, brala všetko do rúk a pozerala na nás, čo sme vlastne zač, že ju necháme ako psíka na zemi, zatiaľčo si hodujeme.
Doplazila sa až ku skrinke, odtiaľ si vytiahla svoj obľúbený televízny ovládač. Začala ho žužlať, až sa jej ako vždy podarilo zapnúť televízor. No čo vám budem rozprávať. Chcela som ho ísť vypnúť, ale priateľ sa mi začal vyhrážať, že sa nemám od štedrovečernej večeri vzďaľovať, pretože pred dvoma rokmi to isté urobila teta a na ďalší rok tu už nebola. Tak sme sa všetci chopili späť príborov a pokračovali.

Skvelá atmosféra

Okolo nôh sa nám plazilo vysmiate bábätko, s ovládačom v ruke a pogrckanými sviatočnými šatôčkami a atmosféru slávnostného večera dokresľoval seriál Ulica, kde akurát jedna slečna kričala bolesťou a rodila. Zbytok dňa plynul krásne, veľa sme sa nasmiali, keď malá začala rozbaľovať darčeky. Ako inak, snažila si ich strčiť do pusy.

Prvé Vianoce s naším dievčatkom boli jednoducho nádherné. Ako by sa človek pomaly vracal do svojho detstva a oveľa viac si začal tieto kúzelné sviatky užívať. Oveľa viac než v dobe, kedy sme prestali veriť na Ježiška, alebo potom, čo sme odišli od rodičov a začali sláviť sami.

Už sa nemôžem dočkať budúceho Štedrého večera, kedy sladké klamstvo o Ježiškovi začnem predávať ďalej – svojej dcérke. Vianoce pre mne budú mať opäť to kúzlo, ktoré tak dávno stratili. Vráti sa mi späť v rozžiarených trblietavých očkách malej Rozárky.

Hana Macků, 8. 1. 2010
(súťaž Prvé Vianoce s bábätkom)