„Pôrod do vody bol úžasný“

„Keďže som mala syna veľmi mladá, druhé dieťa som chcela mať neskôr, aby som si bábätko mohla poriadne vychutnať,“ začala svoje rozprávanie. „Syn je už teraz takmer dospelý a pripadá mi skôr ako mladší brat než syn. Moje želanie sa mi splnilo akosi prirodzene. Otehotnela som v 33 rokoch, syn mal vtedy štrnásť. Nijako špeciálne sme naše druhé dieťatko s manželom neplánovali, no prišlo v pravý čas a obaja sme pri pozitívnom tehotenskom teste zvýskli od nadšenia.

Medzi oboma pôrodmi bola pätnásťročná pauza. Ako ste vnímali obe tehotenstvá?
Obe tehotenstvá aj pôrody boli bezproblémové, aj keď rozličné… Pri synovi, napriek tomu, že som bola mladučká, som bývala unavená a ospalá, a naopak, pri dcérke, som mala energie na rozdávanie. Zaskočil ma však tzv. syndróm hniezdenia. Objavuje sa u zvieratiek, keď si pripravujú hniezdo pre mláďatká. Neustále som upratovala upratané, skladala poskladané, čistila vyčistené.

Syna ste rodili klasicky, „na sucho“ , kým dcéra prišla na svet vo vani. Môžete oba spôsoby porovnať?
Boli neuveriteľne odlišné. Vyhovujú mi obe formy a som rada, že som skúsila aj to, aj to.

Ako na správu, že čakáte dieťatko, reagoval váš dospievajúci syn?
Mal štrnásť a jeho prvá reakcia bola rozpačitá. Zrejme ho zarazilo, že „jeho“ maminka, ešte k tomu „dáma v rokoch“, môže mať ešte dieťa. A pravdepodobne aj fakt, že mama s tatom majú ešte sex. Po počiatočnom prekvapení sa začal na sestričku neuveriteľne tešiť a nevedel sa jej dočkať. Dva mesiace pred termínom sme už mali zmontovanú postieľku a celá rodina sme sa na ňu chodili pozerať. Syn mi bozkával brucho a prihováral sa maličkej, ešte kým bola v brušku. Vedela som totiž okamžite, že to bude dievčatko. Bol to akýsi šiesty zmysel… Rovnako som sa nemýlila, keď som čakala syna.

O tom, kde a ako budete rodiť, ste sa rozhodovali už ako zrelá žena. Podľa čoho ste si napokon vybrali?
Hneď po otehotnení som podnikla výjazd na informácie. Hľadala som na internete, čítala som knižky, rozprávala som sa so ženami. Keďže mám rada alternatívnu medicínu, chcela som to tentoraz skúsiť inak. Pomohla mi aj zhoda náhod. Keď som bola v druhom mesiaci, išli sme s manželom navštíviť do topoľčianskej nemocnice starého otca. Mali sem práve vtedy čas, a tak sme zo zvedavosti zašli aj na pôrodnícke oddelenie. Narazili sme na doktora Abutuaima, ktorý si ma okamžite získal svojím správaním a jednoducho bol úžasný. Vtedy som sa rozhodla, že budem rodiť vo vode a práve v tejto pôrodnici. Bývali sme síce v Bratislave, no dohodli sme sa, že keď sa bude blížiť termín, zariadime si to tak, aby sme boli nablízku. „Suchú“ metódu som už mala vyskúšanú a zdalo sa mi prirodzenejšie, keď je dieťa v brušku vo vode, aby prišlo na svet tiež, vo vode. Nezažilo by tak šok z prechodu do iného prostredia.

Museli ste sa na pôrod nejako špeciálne pripravovať?
Jedinou podmienkou boli moje negatívne výsledky z výterov. To preto, aby sa prípadné baktérie nedostali z môjho tela do vody a nenakazili dieťatko.

Čo na vaše rozhodnutie hovorila rodina?
Podporovala ma. Manžel chcel byť „pri tom“ a naozaj aj bol, dokonca s kamerou, takže máme všetko na videu. Jediným človekom, ktorý plne nesúhlasil, bola paradoxne – moja ženská lekárka.

Predstavme si, že sa blíži pôrod. Ako ste prežívali posledné chvíle?
Nebála som sa ničoho, iba či stihneme prísť do pôrodnice načas. Nakoniec sa moje obavy ukázali ako zbytočné, lebo pri poslednom pravidelnom vyšetrení v Topoľčanoch lekár zistil, že sa začínam otvárať. Tašku s vecami i kameru sme mali so sebou, pre každý prípad, takže nebolo čo riešiť. Keď ma dal lekár na monitor, vykazoval dokonca aj kontrakcie. Pri vyšetrení mi uvoľnil hlienovú zátku, čo urýchlilo prvú fázu pôrodu. Kontrakcie sa zosilňovali, no stále som ich vnímala iba ako bolesti v krížoch. Bola sobota, na oddelení skoro nikto nebol a lekár sa mi plne venoval. Keď už som bola otvorená na 6 centimetrov, prichystali mi vaňu s príjemne teplou vodou a ja som si do nej ľahla.

Bola to normálna vaňa, akú máme doma?
Nie, trochu iná. Myslím, že podobné sa používajú na rehabilitácie. Na konci bola kovová doska, o ktorú som sa mala pri samotnom pôrode zaprieť nohami. Vplyv teplej vody zosilnel kontrakcie a sestrička zatiaľ monitorovala maličkú, či je všetko v poriadku. Potom mi lekár odrazu povedal, že vidí vlásky a navrhol mi, aby som si siahla medzi nohy, že ich nahmatám. Ten dotyk mi dodal toľko energie, že som iba raz zatlačila a dcérka bola na svete. Malá vyčľupla do vody a vzápätí mi ju už podávali do náručia. Potom ju zobrali nabok, aby ju umyli a dali do poriadku. Vo vani som dovtedy strávila iba dvadsať minúť. Potom som vyšla von, ľahla som si na klasickú „kozu“ a porodila ešte placentu. Hneď potom mi priniesli Lujzu k prsníku a odvtedy som ju už mala stále pri sebe.

Ako to prežíval manžel?
Držal sa perfektne. Všetko nafilmoval.

Prítomnosť muža pri pôrode zrejme spojí celú rodinu akýmsi magickým putom. Cítite to s manželom ako niečo zvláštne? Niečo, čo do vášho života vstúpilo práve jeho prítomnosťou pri pôrode?
S manželom sme spätí od prvých chvíľ nášho vzťahu. Povedala som si, nech je pri tom, nech chlap vidí, aké to je. Od začiatku chcel byť pri mne, hoci nevedel, ako bude reagovať, keď pôjde do tuhého. Nič nepredvídateľné sa nestalo. Neskôr sa nám podarilo ešte niečo: mohli sme si dovoliť zostať s Lujzou na „materskej“ obaja. Striedali sme sa pri jej opatere, takže to občas vyzeralo, že maličká má dve mamy.

Vaše rozprávanie až berie človeku dych. Odporúčali by ste tento spôsob pôrodu aj iným ženám?
Áno, stopercentne. Bez váhania. A rovnakého lekára…

Nemali ste strach z vody, čo urobí s maličkou?
Strach som mala iba z predstavy, že by nastali komplikácie s maličkou a z cisárskeho rezu. Nechcela som použiť ani anestetiká a injekcie. Neviem pochopiť, prečo ich niektoré ženy vyžadujú, veď rodiť deti je prirodzené a krásne. Teším sa, keď nastane správna chvíľa a ja budem môcť Lujze ukázať video, na ktorom uvidí, ako prišla na svet.